Sprievodca lokalitou Gemera
Prehliadka pamätihodností
Táto mimoriadne zaujímavá a architektonicky ojedinelá stavba mauzólea je jednou z najkrajších a najhodnotnejších stavieb secesného umenia u nás. Pochádza z roku 1904 a je miestom posledného odpočinku grófa Dionýza Andrássyho a jeho manželky grófky Františky, rodenej Hablawetzovej. Samotné mauzóleum je umiestnené uprostred vydláždeného nádvoria, ktoré je chránené tri a pol metra vysokým múrom. Ten oproti vstupu ukončujú dva mohutné piliere. Celkové okolie dotvára ešte nie veľmi rozľahlý, avšak vkusne upravený park. Upútať vás v ňom môžu viaceré sochárske diela. Tým najobdivovanejším je pravdepodobne socha jazvečíka, psíka manželov, ktorá je zhotovená z červeného mramoru. Nápis „Unser Tascherl“ (Náš Tascherl) predstavuje verného psíka, socha je umiestnená na kamennom podstavci s epigramom TREUE UM TREUE 1890 – 1910 (Vernosť za vernosť). Myslím si, že bližšie popisovať túto zaujímavú pamiatku by bolo zrejme zbytočné. Jedinečný obraz tejto unikátnej stavby sa vám vryje do pamäte jedine v prípade, že ju sami navštívite. Ja vám môžem návštevu Mauzólea Františky a Dionýza Andrássyovcov iba vrelo odporúčať.
Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí
Táto mimoriadne zaujímavá a architektonicky ojedinelá stavba mauzólea je jednou z najkrajších a najhodnotnejších stavieb secesného umenia u nás. Pochádza z roku 1904 a je miestom posledného odpočinku grófa Dionýza Andrássyho a jeho manželky grófky Františky, rodenej Hablawetzovej. Samotné mauzóleum je umiestnené uprostred vydláždeného nádvoria, ktoré je chránené tri a pol metra vysokým múrom. Ten oproti vstupu ukončujú dva mohutné piliere. Celkové okolie dotvára ešte nie veľmi rozľahlý, avšak vkusne upravený park. Upútať vás v ňom môžu viaceré sochárske diela. Tým najobdivovanejším je pravdepodobne socha jazvečíka, psíka manželov, ktorá je zhotovená z červeného mramoru. Nápis „Unser Tascherl“ (Náš Tascherl) predstavuje verného psíka, socha je umiestnená na kamennom podstavci s epigramom TREUE UM TREUE 1890 – 1910 (Vernosť za vernosť). Myslím si, že bližšie popisovať túto zaujímavú pamiatku by bolo zrejme zbytočné. Jedinečný obraz tejto unikátnej stavby sa vám vryje do pamäte jedine v prípade, že ju sami navštívite. Ja vám môžem návštevu Mauzólea Františky a Dionýza Andrássyovcov iba vrelo odporúčať.
Andrássyiho obrazáreň
122 Lipová
Turniansky hrad
Významnou pamiatkou obce je rímskokatolícky kostol Všechsvätých. Kostol v obci sa spomína už v rokoch 1332-1337. Pôvodná gotická stavba kostola z druhej tretiny 15. storočia bola rozšírená koncom 16. storočia. V prípade, že sa rozhodnete navštíviť tento kostol získate zároveň širší prehľad o významnom rode Andrássyovcov a celkovo o vierovyznaní občanov Krásnohorského Podhradia. Ďalšími dôvodmi, prečo navštíviť tento kostol je hlavný oltár od Adama Ohnilu, bočný oltár s maľovanou iluzívnou stĺpovou architektúrou, rokoková kazateľnica a dôkaz toho, akým významným spôsobom sa podieľala ťažby nerastných surovín na všedný život občanov tohto okolia je znázornené nad vchodom do sakristie (znak baníkov).
Rímskokatolícky kostol
116/52 LipováVýznamnou pamiatkou obce je rímskokatolícky kostol Všechsvätých. Kostol v obci sa spomína už v rokoch 1332-1337. Pôvodná gotická stavba kostola z druhej tretiny 15. storočia bola rozšírená koncom 16. storočia. V prípade, že sa rozhodnete navštíviť tento kostol získate zároveň širší prehľad o významnom rode Andrássyovcov a celkovo o vierovyznaní občanov Krásnohorského Podhradia. Ďalšími dôvodmi, prečo navštíviť tento kostol je hlavný oltár od Adama Ohnilu, bočný oltár s maľovanou iluzívnou stĺpovou architektúrou, rokoková kazateľnica a dôkaz toho, akým významným spôsobom sa podieľala ťažby nerastných surovín na všedný život občanov tohto okolia je znázornené nad vchodom do sakristie (znak baníkov).
Kostolík postavili na vyvýšenine v ranogotickom slohu zrejme niekedy v 2. polovici 13. storočia ako neveľké bezvežové jednolodie s kvadratickou svätyňou. Stavby podobného typu nájdeme z tohto obdobia napríklad aj v Henckovciach či Hrhove. Ešte začiatkom 20. storočia sa v ňom slúžili omše, až kým počas prvej svetovej vojny nevyhorel. Veriaci si v roku 1926 v obci postavili nový kostol a ten starý zostal opustený chátrať. Z vlastných skúseností hovorím, že nenavštíviť tento kostolík by bola obrovská chyba, kedže tá atmosféra a výhľad na okolie, ktorý toto miesto ponúka je slovami neopísateľné.
Husitský kostol
Kostolík postavili na vyvýšenine v ranogotickom slohu zrejme niekedy v 2. polovici 13. storočia ako neveľké bezvežové jednolodie s kvadratickou svätyňou. Stavby podobného typu nájdeme z tohto obdobia napríklad aj v Henckovciach či Hrhove. Ešte začiatkom 20. storočia sa v ňom slúžili omše, až kým počas prvej svetovej vojny nevyhorel. Veriaci si v roku 1926 v obci postavili nový kostol a ten starý zostal opustený chátrať. Z vlastných skúseností hovorím, že nenavštíviť tento kostolík by bola obrovská chyba, kedže tá atmosféra a výhľad na okolie, ktorý toto miesto ponúka je slovami neopísateľné.
Kostolík postavili niekedy v druhej polovici 13. storočia vo vyvýšenej polohe nad cestou údolím rieky Slaná ako typickú vidiecku stavbu tých čias. Jednoduchý objekt tvorila pozdĺžna loď a kvadratické presbytérium zaklenuté zrejme len dreveným trámovým stropom. V druhej polovici 14. storočia bol interiér kostolíka vyzdobený nástennými maľbami, z ktorých sa zachovali len zvyšky. Namaľované boli technikou nepravej fresky - na suchú omietku. V 17. storočí, počas tureckých vojen a protihabsburských povstaní, prešiel kostolík, zrejme z iniciatívy nových vlastníkov, Andrášiovcov, viacerými prestavbami, ktoré už boli formované aj predstavami nových užívateľov - protestantov. Pred rokom 1653 zaklenuli svätyňu valenou klenbou a na južnej strane lode pribudla murovaná kazateľnica. Severne od objektu postavili murovanú vežičku a prepojili ju so severným portálom drevenou otvorenou predsieňou. Následne bol interiér novo vymaľovaný. Kamenný múr okolo celej stavby postavili pred rokom 1693 a do opevnenia zahrnuli aj o niečo staršiu severnú vežičku. V roku 1900 kostolík vyhorel a následne ho obnovili. V 80. rokoch minulého storočia bola opravená strecha zvonice. Po ďalších rokoch chátrania sa v roku 2011 začalo s opravami objektu a následne sa realizoval aj reštaurátorský prieskum kvôli nástenným maľbám v interiéri.
Kostol Všetkých svätých
Kostolík postavili niekedy v druhej polovici 13. storočia vo vyvýšenej polohe nad cestou údolím rieky Slaná ako typickú vidiecku stavbu tých čias. Jednoduchý objekt tvorila pozdĺžna loď a kvadratické presbytérium zaklenuté zrejme len dreveným trámovým stropom. V druhej polovici 14. storočia bol interiér kostolíka vyzdobený nástennými maľbami, z ktorých sa zachovali len zvyšky. Namaľované boli technikou nepravej fresky - na suchú omietku. V 17. storočí, počas tureckých vojen a protihabsburských povstaní, prešiel kostolík, zrejme z iniciatívy nových vlastníkov, Andrášiovcov, viacerými prestavbami, ktoré už boli formované aj predstavami nových užívateľov - protestantov. Pred rokom 1653 zaklenuli svätyňu valenou klenbou a na južnej strane lode pribudla murovaná kazateľnica. Severne od objektu postavili murovanú vežičku a prepojili ju so severným portálom drevenou otvorenou predsieňou. Následne bol interiér novo vymaľovaný. Kamenný múr okolo celej stavby postavili pred rokom 1693 a do opevnenia zahrnuli aj o niečo staršiu severnú vežičku. V roku 1900 kostolík vyhorel a následne ho obnovili. V 80. rokoch minulého storočia bola opravená strecha zvonice. Po ďalších rokoch chátrania sa v roku 2011 začalo s opravami objektu a následne sa realizoval aj reštaurátorský prieskum kvôli nástenným maľbám v interiéri.
Hoci je v okolí Štítnika dostatok vhodných výšinných polôh, hrad vznikol v polohe, ktorej okolie mohlo byť zmenené na priekopy zaplavované vodou z blízkej riečky rovnakého názvu. Aj keď sa hrad v Štítniku spomína už v 13.storočí, povolenie na stavbu, resp. prestavbu, od kráľa Žigmunda Luxemburského dostali štítnický Bebekovci v roku 1432. Tento hrad bol v minulosti chránený veľkými močariskami a predstavoval významnú protitureckú pevnosť. Bol pravidelného tvaru s dvoma okrúhlymi nárožnými vežami na západnej strane. Do protitureckej obrannej línie bol zaradený v roku 1559. Zrúcanina Štítnického hradu sa nachádza priamo v obci Štítnik a jednoducho sa k nemu dostaneme z hlavnej cesty - z Teplickej ulice. Vstup do hradu je hneď pri hlavnej ceste približne v strede medzi ulicami Jarková a Malá. Auto môžeme odstaviť aj tesne pred bránou objektu, alebo kúsok ďalej, medzi dvoma kostolmi je veľké parkovisko.
Vodný hrad Štítnik
213 TeplickáHoci je v okolí Štítnika dostatok vhodných výšinných polôh, hrad vznikol v polohe, ktorej okolie mohlo byť zmenené na priekopy zaplavované vodou z blízkej riečky rovnakého názvu. Aj keď sa hrad v Štítniku spomína už v 13.storočí, povolenie na stavbu, resp. prestavbu, od kráľa Žigmunda Luxemburského dostali štítnický Bebekovci v roku 1432. Tento hrad bol v minulosti chránený veľkými močariskami a predstavoval významnú protitureckú pevnosť. Bol pravidelného tvaru s dvoma okrúhlymi nárožnými vežami na západnej strane. Do protitureckej obrannej línie bol zaradený v roku 1559. Zrúcanina Štítnického hradu sa nachádza priamo v obci Štítnik a jednoducho sa k nemu dostaneme z hlavnej cesty - z Teplickej ulice. Vstup do hradu je hneď pri hlavnej ceste približne v strede medzi ulicami Jarková a Malá. Auto môžeme odstaviť aj tesne pred bránou objektu, alebo kúsok ďalej, medzi dvoma kostolmi je veľké parkovisko.
Pred vznikom hradu Krásna Hôrka chránil územie tejto časti Gemera starý stredoveký hrádok, ktorý sa nachádzal nad obcami Drnava a Kováčová. Podľa archeologických nálezov tu stál stredoveký hrádok, ktorý bol postavený na mieste pravekého výšinného hradiska. Hrádok a hradisko ležali na vrcholovej plošine vrchu Drieňovec (804 m.n.m.).Vrch sa nachádza na planine Horný vrch v NP Slovenský kras, kde bola vyhlásená v roku 1984 národná prírodná rezervácia Drieňovec o roz¬lohe 186,02 ha. Mal veľmi dobré strategické postavenie s impozantným výhľadom do Rožňavskej kotliny, Bôrčianského sedla a do doliny Čremošná. Obyvatelia Drieňoveckého hradiska a neskôr aj hrádku Čertov hrad spoľahlivo kontrolovali jednu z existujúcich ciest z východu na západ cez Slovenský kras, vedúcu cez dolinu Čremošná, Baksovú dolinu a Zádielsku dolinu. Cesta cez Sorošku bola postavená projektantom a staviteľom Kristianom Raisom až v 19. storočí. Drieňovecké výšinné hradisko o rozlohe približne 30 ha mohlo poskytnúť útočisko stovkám ľudí. Spoľahlivo ho chránili neprístupné skalnaté zrázy s mimoriadnymi strmými svahmi až z troch strán. Jeho prístupovú cestu chránili trojité kamenné valy s výškou 3 až 5 m. Hradisko sa využívalo hlavne v dobe kyjatickej a v dobe laténskej. Stredoveký hrádok nazývaný Čertov hrad (maď. Ördögvár) bol postavený v 12. storočí. Hrádok mal drevenú vežovitú stavbu so štvorcovým pôdorysom na kamenných murovaných základoch. Obytná veža bola obohnaná kamenným múrom s elipsovitým pôdorysom. Stredoveké opevnenie sa opieralo o pôvodný praveký val. Práve toto hradisko poskytlo útočište Belovi IV., keď utekal pred Tatármi po osudnej bitke pri rieke Slanej v roku 1241. Kráľ Belo IV. sa chcel zavďačiť svojim priateľom a spolubojovníkom, preto synom Mateja z rodu Ákošovcov , Detrichovi Szár a Filipovi Szár v roku 1243 daroval rozsiahle majetky na Gemeri. Čertov hrad zanikol v 14. storočí, kedy funkciu strážneho hradu stredovekej cesty prebral hrad Krásna Hôrka. K hradu vedie neoznačená cesta z obce Kováčová.
Obec Drnava
Pred vznikom hradu Krásna Hôrka chránil územie tejto časti Gemera starý stredoveký hrádok, ktorý sa nachádzal nad obcami Drnava a Kováčová. Podľa archeologických nálezov tu stál stredoveký hrádok, ktorý bol postavený na mieste pravekého výšinného hradiska. Hrádok a hradisko ležali na vrcholovej plošine vrchu Drieňovec (804 m.n.m.).Vrch sa nachádza na planine Horný vrch v NP Slovenský kras, kde bola vyhlásená v roku 1984 národná prírodná rezervácia Drieňovec o roz¬lohe 186,02 ha. Mal veľmi dobré strategické postavenie s impozantným výhľadom do Rožňavskej kotliny, Bôrčianského sedla a do doliny Čremošná. Obyvatelia Drieňoveckého hradiska a neskôr aj hrádku Čertov hrad spoľahlivo kontrolovali jednu z existujúcich ciest z východu na západ cez Slovenský kras, vedúcu cez dolinu Čremošná, Baksovú dolinu a Zádielsku dolinu. Cesta cez Sorošku bola postavená projektantom a staviteľom Kristianom Raisom až v 19. storočí. Drieňovecké výšinné hradisko o rozlohe približne 30 ha mohlo poskytnúť útočisko stovkám ľudí. Spoľahlivo ho chránili neprístupné skalnaté zrázy s mimoriadnymi strmými svahmi až z troch strán. Jeho prístupovú cestu chránili trojité kamenné valy s výškou 3 až 5 m. Hradisko sa využívalo hlavne v dobe kyjatickej a v dobe laténskej. Stredoveký hrádok nazývaný Čertov hrad (maď. Ördögvár) bol postavený v 12. storočí. Hrádok mal drevenú vežovitú stavbu so štvorcovým pôdorysom na kamenných murovaných základoch. Obytná veža bola obohnaná kamenným múrom s elipsovitým pôdorysom. Stredoveké opevnenie sa opieralo o pôvodný praveký val. Práve toto hradisko poskytlo útočište Belovi IV., keď utekal pred Tatármi po osudnej bitke pri rieke Slanej v roku 1241. Kráľ Belo IV. sa chcel zavďačiť svojim priateľom a spolubojovníkom, preto synom Mateja z rodu Ákošovcov , Detrichovi Szár a Filipovi Szár v roku 1243 daroval rozsiahle majetky na Gemeri. Čertov hrad zanikol v 14. storočí, kedy funkciu strážneho hradu stredovekej cesty prebral hrad Krásna Hôrka. K hradu vedie neoznačená cesta z obce Kováčová.
Zrúcaniny hradu, pevnôstky, postaveného v 15.storočí sa nachádzajú nad obcou Nižná Slaná. Postavil ho Ján Jiskra z Brandýsa. Hrad sa v roku 1459 spomína ako castellum Sajou. V tom istom roku s rozvíjajúcim sa baníctvom bol zničený. Keď navštívite miesto, kde voľakedy stál hrad, zaujímavosťou je práve náznak chodby v skalnom útvare. Povesť hovorí, že práve táto jama bola zasypaná a voľakedy sa ňou prechádzalo podzemnými chodbami vystlanými červeným kobercom do miestneho kostola. Po nastúpení Mateja Korvína na panovnícky trón sa zmenila aj vnútorná politika v štáte. Zorganizoval stále žoldnierske vojsko – tzv. čierny pluk, s ktorým vystúpil proti bratríckemu hnutiu a nakoniec odrazil útok Turkov v roku 1463. Po dobytí hradov v Gemeri, kde predtým sídlili husiti dal ich väčšinou zbúrať. Tak padol aj hrad Muránčok, ktorý po dobytí Matiášove vojská úplne zničili.
Nižnoslanská Baňa
Zrúcaniny hradu, pevnôstky, postaveného v 15.storočí sa nachádzajú nad obcou Nižná Slaná. Postavil ho Ján Jiskra z Brandýsa. Hrad sa v roku 1459 spomína ako castellum Sajou. V tom istom roku s rozvíjajúcim sa baníctvom bol zničený. Keď navštívite miesto, kde voľakedy stál hrad, zaujímavosťou je práve náznak chodby v skalnom útvare. Povesť hovorí, že práve táto jama bola zasypaná a voľakedy sa ňou prechádzalo podzemnými chodbami vystlanými červeným kobercom do miestneho kostola. Po nastúpení Mateja Korvína na panovnícky trón sa zmenila aj vnútorná politika v štáte. Zorganizoval stále žoldnierske vojsko – tzv. čierny pluk, s ktorým vystúpil proti bratríckemu hnutiu a nakoniec odrazil útok Turkov v roku 1463. Po dobytí hradov v Gemeri, kde predtým sídlili husiti dal ich väčšinou zbúrať. Tak padol aj hrad Muránčok, ktorý po dobytí Matiášove vojská úplne zničili.
Ide o pozostatky valov a múrov stredovekého obranného a hlavne strážneho hrádku. Nachádza sa na výhľadovej a mohutnej vápencovej Sokolej skale (450 m. n.m.), ktorá je súčasťou prírodnej rezervácií Sokolia skala v NP Slovenský kras. Celá lokalita patrí medzi vzácne archeologické nálezisko. Hrádok bol postavený na mieste výšinného hradiska a jednoduchej slovanskej pevnosti opevnenej valmi z hliny a dreva nazývaných aj ako palisády. Prvá písomná zmienka o existencii pevnosti je z roku 1243. Hrádok mal veľmi dobré strategické postavenie s impozantným výhľadom do doliny Sokolieho potoka. Obyvatelia hradiska a stredovekého hrádku spoľahlivo kontrolovali jednu vtedy z existujúcich ciest z východu na západ cez Slovenský kras, vedúcu cez Silickú planinu a dolinu Sokolieho potoka. Miestnym obyvateľstvom bol v minulosti hrad nazývaný ako Zbojnícky hrad. Hrádok nazývaný aj ako Solyomkö zanikol koncom 15. storočia.
Sokolí Kameň hrad
Ide o pozostatky valov a múrov stredovekého obranného a hlavne strážneho hrádku. Nachádza sa na výhľadovej a mohutnej vápencovej Sokolej skale (450 m. n.m.), ktorá je súčasťou prírodnej rezervácií Sokolia skala v NP Slovenský kras. Celá lokalita patrí medzi vzácne archeologické nálezisko. Hrádok bol postavený na mieste výšinného hradiska a jednoduchej slovanskej pevnosti opevnenej valmi z hliny a dreva nazývaných aj ako palisády. Prvá písomná zmienka o existencii pevnosti je z roku 1243. Hrádok mal veľmi dobré strategické postavenie s impozantným výhľadom do doliny Sokolieho potoka. Obyvatelia hradiska a stredovekého hrádku spoľahlivo kontrolovali jednu vtedy z existujúcich ciest z východu na západ cez Slovenský kras, vedúcu cez Silickú planinu a dolinu Sokolieho potoka. Miestnym obyvateľstvom bol v minulosti hrad nazývaný ako Zbojnícky hrad. Hrádok nazývaný aj ako Solyomkö zanikol koncom 15. storočia.
Banícke múzeum v Rožňave bolo založené v roku 1902 z iniciatívy Boršodsko-gemerskej skupiny „Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti“, za podpory mesta Rožňava a finančných darov Františky a Dionýza Andrássyovcov. Myšlienkovým tvorcom bol autor monografie gemerského baníctva, vtedajší riaditeľ baní na Železníku Gustáv Eisele. Účelová stavba budovy múzea bola postavená v roku 1905 podľa projektu Alexandra Mullera, riaditeľa rožňavských baní. Prvá expozícia s baníckou a hutníckou tematikou a početné mineralogické zbierky v nej boli prvýkrát sprístupnené až v roku 1912.V tomto roku vzniklo aj Mestské múzeum v Rožňave. Pri jeho zrode stáli rožňavskí mestskí vzdelanci na čele s predsedom Rožňavského besedného spolku Ladislavom Rézom a stredoškolskí profesori, z ktorých iniciatívne vynikol známy historik Dr. Rudolf Hazslinszky, ktorý sa stal jeho prvým riaditeľom. Mestské múzeum bolo v období medzi dvoma vojnami vďaka všestranne vzdelanému riaditeľovi Kolomanovi Tichymu mimoriadne aktívne. Expozícia tohto múzea je mimoriadne obsiahla a rôznorodá čo sa týka baníckej tematiky, určite si nenechajte ujsť návštevu tohto miesta.
Mining Museum in Rožňava
498/31 ŠafárikovaBanícke múzeum v Rožňave bolo založené v roku 1902 z iniciatívy Boršodsko-gemerskej skupiny „Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti“, za podpory mesta Rožňava a finančných darov Františky a Dionýza Andrássyovcov. Myšlienkovým tvorcom bol autor monografie gemerského baníctva, vtedajší riaditeľ baní na Železníku Gustáv Eisele. Účelová stavba budovy múzea bola postavená v roku 1905 podľa projektu Alexandra Mullera, riaditeľa rožňavských baní. Prvá expozícia s baníckou a hutníckou tematikou a početné mineralogické zbierky v nej boli prvýkrát sprístupnené až v roku 1912.V tomto roku vzniklo aj Mestské múzeum v Rožňave. Pri jeho zrode stáli rožňavskí mestskí vzdelanci na čele s predsedom Rožňavského besedného spolku Ladislavom Rézom a stredoškolskí profesori, z ktorých iniciatívne vynikol známy historik Dr. Rudolf Hazslinszky, ktorý sa stal jeho prvým riaditeľom. Mestské múzeum bolo v období medzi dvoma vojnami vďaka všestranne vzdelanému riaditeľovi Kolomanovi Tichymu mimoriadne aktívne. Expozícia tohto múzea je mimoriadne obsiahla a rôznorodá čo sa týka baníckej tematiky, určite si nenechajte ujsť návštevu tohto miesta.
Zážitkové centrum SENTINEL bol vytvorený rekonštrukciou objektov Baníckeho múzea v Rožňave v rokoch 2015-2017. Zahŕňa tieto objekty: Expozícia baníctva a hutníctva Gemera, Čas pary v Baníckom múzeu, Banské pracoviská, Expozícia prírody Slovenského krasu a priľahlých oblastí a nádvorie, kde sú umiestnené banské mechanizmy a banská železnička. Pre verejnosť bol čiastočne sprístupnený od Noci múzeí a galérií 2017.
Banícke múzeum v Rožňave - Zážitkové centrum Sentinel
494 ŠafárikovaZážitkové centrum SENTINEL bol vytvorený rekonštrukciou objektov Baníckeho múzea v Rožňave v rokoch 2015-2017. Zahŕňa tieto objekty: Expozícia baníctva a hutníctva Gemera, Čas pary v Baníckom múzeu, Banské pracoviská, Expozícia prírody Slovenského krasu a priľahlých oblastí a nádvorie, kde sú umiestnené banské mechanizmy a banská železnička. Pre verejnosť bol čiastočne sprístupnený od Noci múzeí a galérií 2017.
Z pavlače Strážnej veže majú návštevníci krásny výhľad na všetky pamiatky historického jadra Rožňavy, na kalváriu a v podstate na celé mesto a Rožňavskú kotlinu. Aj vďaka veži má Rožňava svoj slogan: mesto s výhľadom. Renesančná veža bola postavená v rokoch 1643 – 1654 na mieste staršej gotickej stavby. Pôvodom však bola celá veža pristavená k starej radnici, ktorá bola na mieste dnešného Kostola sv. Františka Xaverského. Koncom 18. storočia bola ochodza a strecha zrenovovaná v barokovom štýle. Dnes 36,5 m vysoká veža v minulosti plnila strážnu funkciu, svedectvom čoho je zachovaná strieľňa a turecká delová guľa. Na južnej fasáde veže sú ďalšie dôkazy historického vývoja veže - pamätná tabuľa, a slnečné hodiny. Pamätná tabuľa je z čias stavby veže a zobrazuje dobovú podobu erbu mesta a mená vtedajších richtárov. Nad ňou je delová guľa z čias tureckých nájazdov, ktorá uviazla v múre veže a viditeľná je z nej iba pologuľa. Slnečné hodiny vyhotovil rožňavský rodák Juraj Gömöri. Hodiny umiestnené na mestskej veži pochádzajú z roku 1858. Hodinový strojček, ktorý určoval čas na veži bol vraj jeden z najpresnejších v Uhorsku. Dnes je už len technickou pamiatkou. Zvonkohra z veže rozozvučí centrum mesta každú celú hodinu jemnými melódiami. Veža bola v roku 1997 obnovená a sprístupnená pre turistov ako vyhliadková. Prehliadku veže zabezpečuje Turisticko-informačná kancelária v Rožňave.
Námestie baníkov
Námestie baníkovZ pavlače Strážnej veže majú návštevníci krásny výhľad na všetky pamiatky historického jadra Rožňavy, na kalváriu a v podstate na celé mesto a Rožňavskú kotlinu. Aj vďaka veži má Rožňava svoj slogan: mesto s výhľadom. Renesančná veža bola postavená v rokoch 1643 – 1654 na mieste staršej gotickej stavby. Pôvodom však bola celá veža pristavená k starej radnici, ktorá bola na mieste dnešného Kostola sv. Františka Xaverského. Koncom 18. storočia bola ochodza a strecha zrenovovaná v barokovom štýle. Dnes 36,5 m vysoká veža v minulosti plnila strážnu funkciu, svedectvom čoho je zachovaná strieľňa a turecká delová guľa. Na južnej fasáde veže sú ďalšie dôkazy historického vývoja veže - pamätná tabuľa, a slnečné hodiny. Pamätná tabuľa je z čias stavby veže a zobrazuje dobovú podobu erbu mesta a mená vtedajších richtárov. Nad ňou je delová guľa z čias tureckých nájazdov, ktorá uviazla v múre veže a viditeľná je z nej iba pologuľa. Slnečné hodiny vyhotovil rožňavský rodák Juraj Gömöri. Hodiny umiestnené na mestskej veži pochádzajú z roku 1858. Hodinový strojček, ktorý určoval čas na veži bol vraj jeden z najpresnejších v Uhorsku. Dnes je už len technickou pamiatkou. Zvonkohra z veže rozozvučí centrum mesta každú celú hodinu jemnými melódiami. Veža bola v roku 1997 obnovená a sprístupnená pre turistov ako vyhliadková. Prehliadku veže zabezpečuje Turisticko-informačná kancelária v Rožňave.
Kostol sv. Františka Xaverského je baroková stavba, ktorá bola postavená v rokoch 1658 až 1687 na mieste niekdajšej radnice a protestantskej školy uprostred námestia pri mestskej veži. Kostol začali stavať jezuiti v roku 1658. Stavebné práce trvali pomerne dlho, pretože rožňavskí mešťania stavali túto rekatolizačnú stavbu neochotne a na stavbu použili aj nekvalitný, lacný materiál zo zrúcanej radnice. Možno práve to zapríčinilo, že jedného letného dňa sa klenba zrútila. Okolo roku 1682 bolo po vyhnaní jezuitov z mesta stavba zastavená. K finálnej podobe, v akej kostol poznáme v dnešných dňoch sa mešťania dopracovali až v druhej polovici roku 1687. Po zrušení jezuitskej rehole za Jozefa II. bol kostol v správe františkánov a od roku 1778 až do poštátnenia gymnázia v prvej polovici 20. stor. v rukách premonštrátov, ktorí založili v Rožňave gymnázium. Kostol v rámci vyučovacieho procesu navštevovali aj žiaci tohto gymnázia a odtiaľ pochádza pomenovanie žiacky kostol. Vstupnú stranu kostola zdobia vo výklenkoch nad dverami dve veľmi vzácne drevené rezbárske práce - sošky znázorňujúce Mojžiša a kráľa Dávida, sú vyrezané z lipového dreva. Hlavný oltár pochádza zo začiatku 20.stor. Bočný oltár sv. Alojza Gonzagu barokového typu z 2. tretiny 18.stor. V druhej polovici 18. storočia bola ku kostolu pristavaná kaplnka s kamennou sochou sv. Jána Nepomuckého. Vedľa sochy sa nachádzajú dvaja anjeli, pričom ľavý je zobrazený s prstom na ústach a symbolizuje patróna spovedného tajomstva.
Kaplnka sv. Jána Nepomuckého
Kostol sv. Františka Xaverského je baroková stavba, ktorá bola postavená v rokoch 1658 až 1687 na mieste niekdajšej radnice a protestantskej školy uprostred námestia pri mestskej veži. Kostol začali stavať jezuiti v roku 1658. Stavebné práce trvali pomerne dlho, pretože rožňavskí mešťania stavali túto rekatolizačnú stavbu neochotne a na stavbu použili aj nekvalitný, lacný materiál zo zrúcanej radnice. Možno práve to zapríčinilo, že jedného letného dňa sa klenba zrútila. Okolo roku 1682 bolo po vyhnaní jezuitov z mesta stavba zastavená. K finálnej podobe, v akej kostol poznáme v dnešných dňoch sa mešťania dopracovali až v druhej polovici roku 1687. Po zrušení jezuitskej rehole za Jozefa II. bol kostol v správe františkánov a od roku 1778 až do poštátnenia gymnázia v prvej polovici 20. stor. v rukách premonštrátov, ktorí založili v Rožňave gymnázium. Kostol v rámci vyučovacieho procesu navštevovali aj žiaci tohto gymnázia a odtiaľ pochádza pomenovanie žiacky kostol. Vstupnú stranu kostola zdobia vo výklenkoch nad dverami dve veľmi vzácne drevené rezbárske práce - sošky znázorňujúce Mojžiša a kráľa Dávida, sú vyrezané z lipového dreva. Hlavný oltár pochádza zo začiatku 20.stor. Bočný oltár sv. Alojza Gonzagu barokového typu z 2. tretiny 18.stor. V druhej polovici 18. storočia bola ku kostolu pristavaná kaplnka s kamennou sochou sv. Jána Nepomuckého. Vedľa sochy sa nachádzajú dvaja anjeli, pričom ľavý je zobrazený s prstom na ústach a symbolizuje patróna spovedného tajomstva.
Najstaršou zachovanou sakrálnou stavbou zo stredoveku je gotický kostol Nanebovzatia Panny Márie z konca 13. storočia. Kostol bol počas bojov s Jiskrovcami ťažko poškodený a jeho obnova sa začala koncom 15. storočia za arcibiskupa Tomáša Bakóca. Počas tejto prestavby dostal kostol prvky neskorogotického štýlu – klenby a pastofórium. Hlavný oltár, pochádzajúci z rokov 1770-1779, je vyzdobený dvoma sochami sv. Petra a Pavla v životnej veľkosti. Posledná veľká rekonštrukcia kostola prebehla v roku 1936, na 100-té výročie dovezenia pozostatkov sv. Neita a zároveň bola vybudovaná kaplnka so sklenenou rakvou, kde boli uložené jeho ostatky. Relikvie sv. Neita boli overené v roku 1819 a darované v roku 1835 pápežom Gregorom XVI. Počas 16. a 17. storočia kostol striedavo patril evanjelikom alebo katolíkom. V roku 1776 sa po založení biskupstva Máriou Teréziou stal biskupskou katedrálou. Unikátnou pamiatkou, ktorá sa nachádza v kostole je tabuľový obraz z roku 1513, tzv. Rožňavská Metercia. Významná je svojim obsahom, pretože je najstarším zobrazením baníckej činnosti na oltárnom obraze v strednej Európe. Hlavnú tému obrazu tvorí sv. Anna, ktorá je považovaná za ochrankyňu baníkov, spolu s Pannou Máriou – patrónkou Uhorska, ktorá drží malého Ježiška v náručí. Na pozadí sú podrobne vyobrazené banícke pracovné postupy vo vzájomne organicky súvisiacich scénach. Je pozoruhodné ako detailne dokázal autor vykresliť celú technológiu ťažby v stredoveku. O autorovi však neexistujú žiadne písomné pramene a historici len hádajú, komu patrí toto unikátne dielo.
Prehliadky katedrály sú vykonávané v rámci služby turistom turisticko-informačnou kanceláriou (TIK) na požiadanie. Okruh prehliadky zvyčajne pozostáva z prehliadky katedrálneho kostola, Námestia baníkov a Strážnej veže. Sprievodcovské služby sú vykonávané spravidla počas otváracích hodín TIK, individuálne po dohode aj mimo nich. Poplatok za sprievodcovskú činnosť je cca 45 € za skupinu v počte do 30 osôb, pri väčšom počte turistov sa cena určuje dohodou.
Assumption of Mary Church
5 BetliarskaNajstaršou zachovanou sakrálnou stavbou zo stredoveku je gotický kostol Nanebovzatia Panny Márie z konca 13. storočia. Kostol bol počas bojov s Jiskrovcami ťažko poškodený a jeho obnova sa začala koncom 15. storočia za arcibiskupa Tomáša Bakóca. Počas tejto prestavby dostal kostol prvky neskorogotického štýlu – klenby a pastofórium. Hlavný oltár, pochádzajúci z rokov 1770-1779, je vyzdobený dvoma sochami sv. Petra a Pavla v životnej veľkosti. Posledná veľká rekonštrukcia kostola prebehla v roku 1936, na 100-té výročie dovezenia pozostatkov sv. Neita a zároveň bola vybudovaná kaplnka so sklenenou rakvou, kde boli uložené jeho ostatky. Relikvie sv. Neita boli overené v roku 1819 a darované v roku 1835 pápežom Gregorom XVI. Počas 16. a 17. storočia kostol striedavo patril evanjelikom alebo katolíkom. V roku 1776 sa po založení biskupstva Máriou Teréziou stal biskupskou katedrálou. Unikátnou pamiatkou, ktorá sa nachádza v kostole je tabuľový obraz z roku 1513, tzv. Rožňavská Metercia. Významná je svojim obsahom, pretože je najstarším zobrazením baníckej činnosti na oltárnom obraze v strednej Európe. Hlavnú tému obrazu tvorí sv. Anna, ktorá je považovaná za ochrankyňu baníkov, spolu s Pannou Máriou – patrónkou Uhorska, ktorá drží malého Ježiška v náručí. Na pozadí sú podrobne vyobrazené banícke pracovné postupy vo vzájomne organicky súvisiacich scénach. Je pozoruhodné ako detailne dokázal autor vykresliť celú technológiu ťažby v stredoveku. O autorovi však neexistujú žiadne písomné pramene a historici len hádajú, komu patrí toto unikátne dielo.
Prehliadky katedrály sú vykonávané v rámci služby turistom turisticko-informačnou kanceláriou (TIK) na požiadanie. Okruh prehliadky zvyčajne pozostáva z prehliadky katedrálneho kostola, Námestia baníkov a Strážnej veže. Sprievodcovské služby sú vykonávané spravidla počas otváracích hodín TIK, individuálne po dohode aj mimo nich. Poplatok za sprievodcovskú činnosť je cca 45 € za skupinu v počte do 30 osôb, pri väčšom počte turistov sa cena určuje dohodou.
Komplex Kostola sv. Anny a priľahlého františkánskeho kláštora v Rožňave predstavuje jeden z najkrajších a najvýraznejších stavebných celkov historického jadra mesta. Obe budovy boli postavené v 18. storočí v neskorobarokovom slohu s neskoršou klasicistickou úpravou. Komplex neustále poškodzovali priam nezvyčajne časté požiare, ktoré spôsobovali, že na budovách prebiehali dlhé, ťahajúce sa rekonštrukcie. Po poslednom veľkom požiari v roku 1890 trvali opravné práce až do roku 1906. Vtedy reštauroval celé zariadenie kostola rožňavský maliar Július Ádám, ktorý aj vymaľoval kostol figurálnymi nástennými maľbami. V 50. rokoch 20. storočia boli františkáni z kláštora vysťahovaní v rámci komunistického záťahu proti reholiam a budova bola upravená na dom dôchodcov. Donedávna tam bol umiestnený štátny archív. V súčasnosti je budova prázdna a svojmu pôvodnému účelu už neslúži. Prehliadku kostola a kláštora je potrebné dojednať s miestnou turistickou informačnou kanceláriou na námestí baníkov v Rožňave.
Kostol sv. Anny
54/26 Námestie baníkovKomplex Kostola sv. Anny a priľahlého františkánskeho kláštora v Rožňave predstavuje jeden z najkrajších a najvýraznejších stavebných celkov historického jadra mesta. Obe budovy boli postavené v 18. storočí v neskorobarokovom slohu s neskoršou klasicistickou úpravou. Komplex neustále poškodzovali priam nezvyčajne časté požiare, ktoré spôsobovali, že na budovách prebiehali dlhé, ťahajúce sa rekonštrukcie. Po poslednom veľkom požiari v roku 1890 trvali opravné práce až do roku 1906. Vtedy reštauroval celé zariadenie kostola rožňavský maliar Július Ádám, ktorý aj vymaľoval kostol figurálnymi nástennými maľbami. V 50. rokoch 20. storočia boli františkáni z kláštora vysťahovaní v rámci komunistického záťahu proti reholiam a budova bola upravená na dom dôchodcov. Donedávna tam bol umiestnený štátny archív. V súčasnosti je budova prázdna a svojmu pôvodnému účelu už neslúži. Prehliadku kostola a kláštora je potrebné dojednať s miestnou turistickou informačnou kanceláriou na námestí baníkov v Rožňave.
Z Magnezitoviec alebo Slavošoviec je možné prejsť nikdy nevyužívaným, 2,4-kilometrovým slavošovským tunelom, ktorý vznikol ešte počas druhej svetovej vojny. Materiál preň vyrábali aj hluchonemí kamenári z Kremnice, pričom niektoré ručne opracované žulové kvádre majú hmotnosť až dvesto kilogramov. Tunel je vysoký 6,5 metra a široký 4 metre. Tunel má tvar písmena S a prejsť ním trvá asi 45 minút. Na stenách miestami vidno sintrovú výzdobu ako v jaskyniach a vápencové stalaktity staré sedemdesiat rokov. Tunel stavali v rokoch 1941 až 1944. Posledné práce dokončili 1949, ale to už tunel stratil opodstatnenie. Mal byť totiž gemerskou spojkou po tom, ako časť Gemera pripadla po Viedenskej arbitráži Maďarsku a niektoré územia sa ocitli odrezané od Slovenska. Malo byť vybudovaných osem takýchto tunelov novou technikou, tzv. vlnovité tunely, pričom tri z nich mali slúžiť spojeniu trás Slavošovce - Lubeník. Zvyšných 5 tunelov bolo naprojektovaných pre spojenie trás Štítnik - Nižná Slaná. Trasa Slavošovce - Lubeník sa mala napájať na železnicu Brezno – Tisovec a odtiaľ do Banskej Bystrice. Výstavba tunela bola strategickým záujmom aj vtedajšieho vedenia slavošovských papierní, aby sa sem ľahko dovážali suroviny na výrobu papiera (buničina z Gemerskej Hôrky) a hotové výrobky rozvážali do celého sveta. Tunel bol slávnostne prerazený v apríli 1944, avšak to sa už blížilo SNP a následne koniec vojny. Stavebná časť oblúkov tunela je vytvorená ručne opracovanými žulovými kvádrami. Na stavbe pracovalo vtedy 700 robotníkov. Po roku 1949 však už dobudovanie tunela stratilo význam. Územie okupované Maďarmi sa vrátilo späť Slovensku a rovnako už aj železnice nejavili záujem o jeho dobudovanie. Z historických zaujímavostí sa oplatí spomenúť napríklad to, že na slávnostné otvorenie tunela prišli vtedajší ministri Styk a Pružina. V roku 1944 vyhodili nedokončený východný portál do vzduchu partizáni, lebo sa obávali, že by tadiaľ mohli preniknúť nemecké vojská. Kráčať prázdnym tunelom v úplnom tichu 2 a pol kilometra je zvláštny pocit, ktorý sa oplatí zažiť. K tunelu sú v obci umiestnené smerové tabule a namaľované šípky.
Slavošovský tunel
Z Magnezitoviec alebo Slavošoviec je možné prejsť nikdy nevyužívaným, 2,4-kilometrovým slavošovským tunelom, ktorý vznikol ešte počas druhej svetovej vojny. Materiál preň vyrábali aj hluchonemí kamenári z Kremnice, pričom niektoré ručne opracované žulové kvádre majú hmotnosť až dvesto kilogramov. Tunel je vysoký 6,5 metra a široký 4 metre. Tunel má tvar písmena S a prejsť ním trvá asi 45 minút. Na stenách miestami vidno sintrovú výzdobu ako v jaskyniach a vápencové stalaktity staré sedemdesiat rokov. Tunel stavali v rokoch 1941 až 1944. Posledné práce dokončili 1949, ale to už tunel stratil opodstatnenie. Mal byť totiž gemerskou spojkou po tom, ako časť Gemera pripadla po Viedenskej arbitráži Maďarsku a niektoré územia sa ocitli odrezané od Slovenska. Malo byť vybudovaných osem takýchto tunelov novou technikou, tzv. vlnovité tunely, pričom tri z nich mali slúžiť spojeniu trás Slavošovce - Lubeník. Zvyšných 5 tunelov bolo naprojektovaných pre spojenie trás Štítnik - Nižná Slaná. Trasa Slavošovce - Lubeník sa mala napájať na železnicu Brezno – Tisovec a odtiaľ do Banskej Bystrice. Výstavba tunela bola strategickým záujmom aj vtedajšieho vedenia slavošovských papierní, aby sa sem ľahko dovážali suroviny na výrobu papiera (buničina z Gemerskej Hôrky) a hotové výrobky rozvážali do celého sveta. Tunel bol slávnostne prerazený v apríli 1944, avšak to sa už blížilo SNP a následne koniec vojny. Stavebná časť oblúkov tunela je vytvorená ručne opracovanými žulovými kvádrami. Na stavbe pracovalo vtedy 700 robotníkov. Po roku 1949 však už dobudovanie tunela stratilo význam. Územie okupované Maďarmi sa vrátilo späť Slovensku a rovnako už aj železnice nejavili záujem o jeho dobudovanie. Z historických zaujímavostí sa oplatí spomenúť napríklad to, že na slávnostné otvorenie tunela prišli vtedajší ministri Styk a Pružina. V roku 1944 vyhodili nedokončený východný portál do vzduchu partizáni, lebo sa obávali, že by tadiaľ mohli preniknúť nemecké vojská. Kráčať prázdnym tunelom v úplnom tichu 2 a pol kilometra je zvláštny pocit, ktorý sa oplatí zažiť. K tunelu sú v obci umiestnené smerové tabule a namaľované šípky.
Celá trať končí vysokým koprášským viaduktom. Historický viadukt nachádzajúci sa v peknom prírodnom prostredí medzi Koprášom a Mníšanmi (miestna časť obce Magnezitovce) je jednou z cenných technických pamiatok. Klenutý Koprášsky viadukt je krásne vkomponovaný do krajiny a nápadne pripomína omnoho známejší chmarošský viadukt pri Telgárte. Keďže po ňom nepremávajú nijaké dopravné prostriedky, je vhodný na prechádzky či cyklotúry. Most je prístupný z obce Magnezitovce a jeho návštevu možno spojiť s prechodom neďalekého Koprášskeho a Slavošovského tunela, ktoré ležia na tej istej nedostavanej železničnej trase. Jeho dĺžka presahuje 120 metrov a výška je takmer 40 metrov. Skladá sa z jedného veľkého železobetónového prostredného oblúka a na oboch stranách sú po dve betónové klenby. Koprášský viadukt je asi o 33 metrov dlhší ako viadukt v Telgárte.
O cca pol kilometra ďalej od slavošovského tunela je vstup do ďalšieho 245 metrov dlhého tunela, ktorý sa nachádza v katastri obce Magnezitovce (časť Kopráš) a je ďalším nevyužívaný železničným tunelom. Podobne ako Slavošovský, i tento Koprášský tunel mal byť súčasťou tzv. gemerských spojok – železničnej trate, ktorá nikdy nebola dostavaná. Oproti slávnejšiemu susedovi je Koprášsky tunel omnoho kratší. Hoc má istý potenciál na využitie (po 2. svetovej vojne napríklad slúžil ako sklad ovocia, neskôr sa uvažovalo, že by sa v ňom mohli pestovať šampiňóny) napriek tomu je opustený. Jediný, kto ho občas navštevuje, sú turisti. Tunel je bez problémov priechodný a to aj na bicykli. Vďaka malej dĺžke v ňom netreba ani osvetlenie. Tunel je prístupný z obce Magnezitovce i zo smeru od Slavošoviec a jeho návštevu možno spojiť s dobrodružným prechodom Slavošovským tunelom, prípadne s prehliadkou ďalšej zaujímavej atrakcie – Koprášskeho viaduktu.
Koprášsky (Mníšanský) viadukt
Celá trať končí vysokým koprášským viaduktom. Historický viadukt nachádzajúci sa v peknom prírodnom prostredí medzi Koprášom a Mníšanmi (miestna časť obce Magnezitovce) je jednou z cenných technických pamiatok. Klenutý Koprášsky viadukt je krásne vkomponovaný do krajiny a nápadne pripomína omnoho známejší chmarošský viadukt pri Telgárte. Keďže po ňom nepremávajú nijaké dopravné prostriedky, je vhodný na prechádzky či cyklotúry. Most je prístupný z obce Magnezitovce a jeho návštevu možno spojiť s prechodom neďalekého Koprášskeho a Slavošovského tunela, ktoré ležia na tej istej nedostavanej železničnej trase. Jeho dĺžka presahuje 120 metrov a výška je takmer 40 metrov. Skladá sa z jedného veľkého železobetónového prostredného oblúka a na oboch stranách sú po dve betónové klenby. Koprášský viadukt je asi o 33 metrov dlhší ako viadukt v Telgárte.
O cca pol kilometra ďalej od slavošovského tunela je vstup do ďalšieho 245 metrov dlhého tunela, ktorý sa nachádza v katastri obce Magnezitovce (časť Kopráš) a je ďalším nevyužívaný železničným tunelom. Podobne ako Slavošovský, i tento Koprášský tunel mal byť súčasťou tzv. gemerských spojok – železničnej trate, ktorá nikdy nebola dostavaná. Oproti slávnejšiemu susedovi je Koprášsky tunel omnoho kratší. Hoc má istý potenciál na využitie (po 2. svetovej vojne napríklad slúžil ako sklad ovocia, neskôr sa uvažovalo, že by sa v ňom mohli pestovať šampiňóny) napriek tomu je opustený. Jediný, kto ho občas navštevuje, sú turisti. Tunel je bez problémov priechodný a to aj na bicykli. Vďaka malej dĺžke v ňom netreba ani osvetlenie. Tunel je prístupný z obce Magnezitovce i zo smeru od Slavošoviec a jeho návštevu možno spojiť s dobrodružným prechodom Slavošovským tunelom, prípadne s prehliadkou ďalšej zaujímavej atrakcie – Koprášskeho viaduktu.
Kláštor založil Ladislav Bebek zo Štítnika zrejme krátko pred rokom 1371 pre paulínov, ktorí dostali do majetku aj susedné obce Slavec a Vidovú. Ako zakladateľ kláštora pripadá do úvahy aj Juraj Bebek, na základe nápisu na jeho náhrobku v kostole v Hrhove, že v roku 1371 založil pavlínsky kláštor Panny Márie, ale nie je známe, či sa jednalo práve o spomínaný kláštor. V tejto dobe sa ešte Gombasek spomínal pod starším názvom Podzávoz (odvodený od vrchu Závoz, ktorý sa spomína už v roku 1243). Kláštor s kostolom stál na dôležitej ceste a v priebehu 15. storočia značne prosperoval. Hoci v 16. storočí bol kláštor opevnený, Gemerom sa šírila reformácia a ohrozovali ho boje medzi dvoma korunovanými kráľmi Uhorska, turecké nájazdy i plienenie Bebekovcov a následkom toho kláštor zanikol. Juraj Bebek začal z hradu Szádvár napádať okolité dediny a nevyhol sa ani obciam patriacich gombaseckému kláštoru. Osudným sa stal útok v roku 1566 (v staršej literatúre sa uvádza rok 1555), keď Juraj Bebek so svojimi vojakmi vtrhol priamo do kláštora, kde zajal a mučil niekoľkých rehoľníkov. Po smrti Juraja v roku 1567 majetky kláštora obsadila cisárska armáda. Hoci pavlíni dostali prísľub navrátenia gombaseckého kláštora a jeho majetkov, nestalo sa tak. Na začiatku 17. storočia majetky pripadli potom rodu Eszterházyovcov a pavlíni sa sem už nikdy nevrátili. Už počas jesene 2011 sa na lokalite uskutočnil menší archeologický výskum, ktorý zachytil pôdorys lode a priniesol viacero zaujímavých nálezov. Archeologický výskum v roku 2018 priniesol odkrytie polygonálneho bastiónu v juhozápadnej časti areálu. Bol odkrytý celý pôdorys kláštorného kostola vrátane nadzemného muriva so zvyškami omietok a fresiek. Po výskume v roku 2018 bol vnútorný priestor lode vysypaný štrkom a v blízkosti postavili aj zvonicu. Presbytérium kláštora sa nezachovalo ani v základovom murive z dôvodu neskorších úprav terénu, ktoré mohli súvisieť s opevnením kláštora v 16. storočí. Archeológom sa však podarilo odkryť celú loď kostola a v hĺbke 1,4 až 2,0 metra dosiahli úroveň pôvodnej dlažby z pálených dlaždíc, pričom časť z nich bola aj zdobená. Kláštorný kostol mal podobu jednoloďovej stavby so zrejme polygonálnym presbytériom. Loď kostola mala dĺžku 16,5 m a šírku 8,85 m so šírkou muriva až 1,40 m. Archeologický výskum zachytil prestavbu v priebehu 15. storočia. Chrám bol zaklenutý rebrovými klenbami, pričom počas výskumu sa podaril objaviť zachovaný svorník jedného poľa klenby lode s maľbou žehnajúcej ruky Pána. Maliarska výzdoba mala byť bohatšia, než v prípade iných pavlínskych kostolov, pričom jedným z dôvodov mala byť aj nevhodnosť miestneho kameňa na kameňosochárske opracovanie. Ešte v 19. storočí bola viditeľná na zachovanom múre kostola fresková výzdoba, z ktorej sa dnes zachovali už len zbytky pigmentov na omietke.
Kláštor sa nachádza medzi Rožňavou a Plešivcom v obci Slavec. Z hlavného ťahu odbočíme na cestu č.3009 na smer Gombasek - rekreačný areál a jaskyňa, ponad riečku Slaná. Onedlho odbočíme do úzkej uličky vpravo, kde môžeme zaparkovať. Odtiaľ pokračujeme kúsok pešou chôdzou, až prídeme k zrúcanine Slaveckého kláštora.
Pavlínsky kláštor Gombasek-Podzávoz
Kláštor založil Ladislav Bebek zo Štítnika zrejme krátko pred rokom 1371 pre paulínov, ktorí dostali do majetku aj susedné obce Slavec a Vidovú. Ako zakladateľ kláštora pripadá do úvahy aj Juraj Bebek, na základe nápisu na jeho náhrobku v kostole v Hrhove, že v roku 1371 založil pavlínsky kláštor Panny Márie, ale nie je známe, či sa jednalo práve o spomínaný kláštor. V tejto dobe sa ešte Gombasek spomínal pod starším názvom Podzávoz (odvodený od vrchu Závoz, ktorý sa spomína už v roku 1243). Kláštor s kostolom stál na dôležitej ceste a v priebehu 15. storočia značne prosperoval. Hoci v 16. storočí bol kláštor opevnený, Gemerom sa šírila reformácia a ohrozovali ho boje medzi dvoma korunovanými kráľmi Uhorska, turecké nájazdy i plienenie Bebekovcov a následkom toho kláštor zanikol. Juraj Bebek začal z hradu Szádvár napádať okolité dediny a nevyhol sa ani obciam patriacich gombaseckému kláštoru. Osudným sa stal útok v roku 1566 (v staršej literatúre sa uvádza rok 1555), keď Juraj Bebek so svojimi vojakmi vtrhol priamo do kláštora, kde zajal a mučil niekoľkých rehoľníkov. Po smrti Juraja v roku 1567 majetky kláštora obsadila cisárska armáda. Hoci pavlíni dostali prísľub navrátenia gombaseckého kláštora a jeho majetkov, nestalo sa tak. Na začiatku 17. storočia majetky pripadli potom rodu Eszterházyovcov a pavlíni sa sem už nikdy nevrátili. Už počas jesene 2011 sa na lokalite uskutočnil menší archeologický výskum, ktorý zachytil pôdorys lode a priniesol viacero zaujímavých nálezov. Archeologický výskum v roku 2018 priniesol odkrytie polygonálneho bastiónu v juhozápadnej časti areálu. Bol odkrytý celý pôdorys kláštorného kostola vrátane nadzemného muriva so zvyškami omietok a fresiek. Po výskume v roku 2018 bol vnútorný priestor lode vysypaný štrkom a v blízkosti postavili aj zvonicu. Presbytérium kláštora sa nezachovalo ani v základovom murive z dôvodu neskorších úprav terénu, ktoré mohli súvisieť s opevnením kláštora v 16. storočí. Archeológom sa však podarilo odkryť celú loď kostola a v hĺbke 1,4 až 2,0 metra dosiahli úroveň pôvodnej dlažby z pálených dlaždíc, pričom časť z nich bola aj zdobená. Kláštorný kostol mal podobu jednoloďovej stavby so zrejme polygonálnym presbytériom. Loď kostola mala dĺžku 16,5 m a šírku 8,85 m so šírkou muriva až 1,40 m. Archeologický výskum zachytil prestavbu v priebehu 15. storočia. Chrám bol zaklenutý rebrovými klenbami, pričom počas výskumu sa podaril objaviť zachovaný svorník jedného poľa klenby lode s maľbou žehnajúcej ruky Pána. Maliarska výzdoba mala byť bohatšia, než v prípade iných pavlínskych kostolov, pričom jedným z dôvodov mala byť aj nevhodnosť miestneho kameňa na kameňosochárske opracovanie. Ešte v 19. storočí bola viditeľná na zachovanom múre kostola fresková výzdoba, z ktorej sa dnes zachovali už len zbytky pigmentov na omietke.
Kláštor sa nachádza medzi Rožňavou a Plešivcom v obci Slavec. Z hlavného ťahu odbočíme na cestu č.3009 na smer Gombasek - rekreačný areál a jaskyňa, ponad riečku Slaná. Onedlho odbočíme do úzkej uličky vpravo, kde môžeme zaparkovať. Odtiaľ pokračujeme kúsok pešou chôdzou, až prídeme k zrúcanine Slaveckého kláštora.
Od júla 2019 ponúka návštevníkom zrekonštruovaný vodný mlyn v Kováčovej pri Rožňave prehliadku zachovalého zariadenia a mlynárskej technológie. Po prehliadke môžete v areáli stráviť príjemné posedenie a občerstviť sa v letnej záhrade.
Múzeum Vodný mlyn Kováčová pri Rožňave
Od júla 2019 ponúka návštevníkom zrekonštruovaný vodný mlyn v Kováčovej pri Rožňave prehliadku zachovalého zariadenia a mlynárskej technológie. Po prehliadke môžete v areáli stráviť príjemné posedenie a občerstviť sa v letnej záhrade.
Kostolík postavili z lomového kameňa možno už v prvej polovici 13. storočia. Slúžil obyvateľom pôvodnej osady, ktorá sa však v priebehu 14. storočia začína rozširovať do údolia hončianského potoka. Pravdepodobne v priebehu 16. storočia osídlenie okolo kostolíka zaniká úplne. Najstaršia písomná zmienka o stavbe je z roku 1416. V roku 1658 stavbu poškodil požiar a opravená bola koncom 17. storočia, kedy kostolík dostal aj nový, dodnes zachovaný oltár. Vonkajšie fasády boli vyzdobené maľbami (rastlinné i figurálne motívy, nárožné kvádrovanie v renesančnom duchu). Zničená drevená tribúna na západnom konci lode už nebola obnovená. Blízko kostolíka je zázračný prameň s liečivými účinkami, vďaka ktorému sa stal pútnickým miestom. V roku 1796 to oficiálne potvrdil aj pápež Pius VI. Pre potreby pútnikov bol kostolík prestavaný pravdepodobne už koncom 18. storočia. Pôvodný portál na severnej strane lode bol zamurovaný a nahradil ho nový vstup na západnej stene. Súčasne bola predĺžená strecha, ktorá vytvorila nad novým vstupom otvorenú predsieň, podoprenú drevenými piliermi. Zo statických dôvodov bolo k južnej strane lode a apsidy, neskôr aj na nárožiach západného priečelia, pristavaných celkovo päť oporných pilierov. V roku 1970 dostala stavba novú strechu, pôvodnú šindľovú nahradila plechová s otvorenou predsieňou podoprenou troma kovovými stĺpmi. Striešky pribudli aj na oporných pilieroch a v interiéri dostal kostolík nový strop lode z drevených dosák. Opravené boli aj omietky a okná. Do povedomia odbornej verejnosti sa dostal až v polovici 70. rokov minulého storočia, keď ho „objavili“ pracovníci okresnej pamiatkovej správy v Rožňave. V druhej polovici 70. rokov minulého storočia sa uskutočnil pamiatkový výskum a stavba bola zapísaná do zoznamu kultúrnych pamiatok. Archeologický výskum zaniknutej osady okolo kostolíka sa ešte nerobil. Kostolík má jedinečnú polohu v lesoch nad obcou. Podľa jeho patrónky dostala lokalita názov Magdolna. Ide o významnú pamiatku vidieckeho staviteľstva a jeho odozvu na románsky sloh i renesanciu. Treba spomenúť, že je to jeden z mála zachovaných románskych kostolíkov v hornom Gemeri. Vnútorné rozmery lode sú 6,55 x 5,10 m a apsida 2,80 x 3,10 m. Kostolík mal pôvodný vstup s polkruhovým výklenkom (rozmery 205 x 85 cm) netradične zo severnej strany, snáď kvôli lepšej ochrane vďaka svahu alebo polohe osídlenia severne od kostolíka. Kostolík patrí Rímskokatolíckej cirkvi pod dekanát v Rožňave a doteraz sa využíva ako pútnická kaplnka (púť sa koná v nedeľu po sviatku sv. Márie Magdalény 22. júla). Obec sa nachádza približne 6 km západne od Rožňavy na ceste smerom do Štítnika. Kostolík stojí v kopcoch asi kilometer od dediny smerom na sever. Prístupný je po poľnej ceste z hlavnej cesty. Okrem toho sa ku kostolíku dá prejsť aj pešo priamo od zastávky autobusov (v smere od Rožňavy). Samotný kostolík je pomerne skrytý za stromami. Vchod je zamknutý. Pár desiatok metrov na severovýchod sa nachádza spomínaný zázračný prameň aj s miestom na posedenie. Vstup do kostola je potrebné dohodnúť si na obecnom úrade.
Kostol sv. Márie Magdalény
Kostolík postavili z lomového kameňa možno už v prvej polovici 13. storočia. Slúžil obyvateľom pôvodnej osady, ktorá sa však v priebehu 14. storočia začína rozširovať do údolia hončianského potoka. Pravdepodobne v priebehu 16. storočia osídlenie okolo kostolíka zaniká úplne. Najstaršia písomná zmienka o stavbe je z roku 1416. V roku 1658 stavbu poškodil požiar a opravená bola koncom 17. storočia, kedy kostolík dostal aj nový, dodnes zachovaný oltár. Vonkajšie fasády boli vyzdobené maľbami (rastlinné i figurálne motívy, nárožné kvádrovanie v renesančnom duchu). Zničená drevená tribúna na západnom konci lode už nebola obnovená. Blízko kostolíka je zázračný prameň s liečivými účinkami, vďaka ktorému sa stal pútnickým miestom. V roku 1796 to oficiálne potvrdil aj pápež Pius VI. Pre potreby pútnikov bol kostolík prestavaný pravdepodobne už koncom 18. storočia. Pôvodný portál na severnej strane lode bol zamurovaný a nahradil ho nový vstup na západnej stene. Súčasne bola predĺžená strecha, ktorá vytvorila nad novým vstupom otvorenú predsieň, podoprenú drevenými piliermi. Zo statických dôvodov bolo k južnej strane lode a apsidy, neskôr aj na nárožiach západného priečelia, pristavaných celkovo päť oporných pilierov. V roku 1970 dostala stavba novú strechu, pôvodnú šindľovú nahradila plechová s otvorenou predsieňou podoprenou troma kovovými stĺpmi. Striešky pribudli aj na oporných pilieroch a v interiéri dostal kostolík nový strop lode z drevených dosák. Opravené boli aj omietky a okná. Do povedomia odbornej verejnosti sa dostal až v polovici 70. rokov minulého storočia, keď ho „objavili“ pracovníci okresnej pamiatkovej správy v Rožňave. V druhej polovici 70. rokov minulého storočia sa uskutočnil pamiatkový výskum a stavba bola zapísaná do zoznamu kultúrnych pamiatok. Archeologický výskum zaniknutej osady okolo kostolíka sa ešte nerobil. Kostolík má jedinečnú polohu v lesoch nad obcou. Podľa jeho patrónky dostala lokalita názov Magdolna. Ide o významnú pamiatku vidieckeho staviteľstva a jeho odozvu na románsky sloh i renesanciu. Treba spomenúť, že je to jeden z mála zachovaných románskych kostolíkov v hornom Gemeri. Vnútorné rozmery lode sú 6,55 x 5,10 m a apsida 2,80 x 3,10 m. Kostolík mal pôvodný vstup s polkruhovým výklenkom (rozmery 205 x 85 cm) netradične zo severnej strany, snáď kvôli lepšej ochrane vďaka svahu alebo polohe osídlenia severne od kostolíka. Kostolík patrí Rímskokatolíckej cirkvi pod dekanát v Rožňave a doteraz sa využíva ako pútnická kaplnka (púť sa koná v nedeľu po sviatku sv. Márie Magdalény 22. júla). Obec sa nachádza približne 6 km západne od Rožňavy na ceste smerom do Štítnika. Kostolík stojí v kopcoch asi kilometer od dediny smerom na sever. Prístupný je po poľnej ceste z hlavnej cesty. Okrem toho sa ku kostolíku dá prejsť aj pešo priamo od zastávky autobusov (v smere od Rožňavy). Samotný kostolík je pomerne skrytý za stromami. Vchod je zamknutý. Pár desiatok metrov na severovýchod sa nachádza spomínaný zázračný prameň aj s miestom na posedenie. Vstup do kostola je potrebné dohodnúť si na obecnom úrade.
Plešivecká planina je ako ementál. Hlboké diery v zemi sú úplne všade, niektoré označené, iné nie. Na jednom kilometri štvorcovom je priemerne 10 až 15 závrtov, celkovo ich tu napočítali 800. Na niečo vyše 50 kilometroch štvorcových je vyše 200 jaskýň a priepastí. Najvýznamnejšou priepasťou je 101 metrov hlboká Zvonivá jama. V jej podzemí je obrovský dóm a veľký stalagnit, 26-metrový stĺp strachu. Vo východnej časti planiny leží 123 metrov hlboká Diviačia priepasť, ktorú tvorí deväť navzájom prepojených dómov. Aby to nebolo také jednoduché, plešivecká planina má dve poschodia. Biarec predstavuje vyšší zarovnaný rozľahlý povrch planiny v jej severnej časti. Je to akási planina na planine. Krovinaté riedke lesy sa striedajú so stepnými lúkami a bývalými pastvinami. Najviac bola v minulosti odlesnená severná časť a južné strmé svahy. Zdroje vody na planine sú veľmi chudobné a často nestačia ani pre zver. Je tu päť vyvieračiek, no všetky vyrážajú na povrch na bočných svahoch, nie priamo na planine. Dažďovú vodu zase pohltia doliny a priehlbiny. A keďže miestne lúky kedysi slúžili na pasenie oviec, koní a dobytka, bolo potrebné vyriešiť problém s nedostatkom vody. Odpoveďou bolo jedinečné technické dielo. Serényiho cisterna z roku 1913 sa nachádza na modrej turistickej značke pri Veľkom vrchu a postavili ju aj ako dôsledok dlhodobého sucha na začiatku 20. storočia. S myšlienkou vybudovať napájacie zariadenie prišiel János Dusza, ktorý sa po tridsiatich rokoch vrátil do Plešivca ako farár. Upútal ho stav dobytka, ktorý bol neporovnateľne nižší, než predtým. Prvú myšlienku tlačiť vodu čerpadlami z prameňa na úpätí zavrhli pre vysoké náklady. Nakoniec bola výsledkom betónová okrúhla stavba s menom po vtedajšom ministrovi poľnohospodárstva Rakúsko-Uhorska Vojtechovi Serényim. Projekt vypracoval kráľovský priemyselný radca Károly Rozsnai. Cisterna mala byť pôvodne z vápenca, no vzhľadom na jeho zlé vlastnosti v spojení s vodou sa architekt rozhodol radšej pre betón. Stavba stála 37-tisíc korún. Myšlienka cisterny nebola nová, už dávno predtým sa používala táto metóda na zachytávanie dažďovej vody a napríklad v oblasti Bosny či Dalmácie sa tak deje dodnes. Cisterna nad Plešivcom má úctyhodné rozmery – priemer 16 a hĺbku štyri metre. Bola schopná zadržať 960-tisíc litrov vody. Postavili ju vo vhodnom teréne, ktorý má tvar lievika. Zrejme išlo o vznikajúci alebo zanikajúci závrt. Počas dažďov tu zbiehala voda z plochy 290 hektárov do jedného bodu, a práve v ňom vybudovali cisternu. Vodu zachytávala aj strecha veľkej koniarne, ktorú v rovnakom čase postavili na okraji lúky. Koniareň tu bohužiaľ už nenájdete a kedysi oplotená zberná plocha v súčasnosti taktiež mizne v trávniku. Jamu pre cisternu vytvorili výbušninou astralit. Nádrž omietli najkvalitnejším portlandským cementom, ktorý za použitia železa a skla na hladko vyleštili. Betonárskeho odborníka najali zo zahraničia. V strede bola cisterna predelená stenou na dve polovice, aby sa pri čistení nemusel vyprázdniť celý jej objem. V čase dažďov voda stekala do zbernej cisterny a ďalej slúžila na napájanie zvierat. Stekanie zabezpečovalo 14 rovnomerne rozložených otvorov, cez ktoré voda prechádzala k 20 metrov dlhému a 60 cm hrubému filtru z drveného kameňa. Lapač kalu z drveného sivého vápenca okrem toho stvrdil mäkkú dažďovú vodu. Ochucovali ju aj malým množstvom soli, ktorá vodu zároveň konzervovala. Spevňovacie oceľové nosníky naprieč cisternou zmizli niekedy v roku 2007. Slúžili aj na prípadné zakrytie celého povrchu doskami, čo malo zabrániť v lete odparovania a v zime zamŕzaniu. Či sa tak aj niekedy stalo, nie je jasné. Keď sa cisterna na jar naplnila, vydržala celé leto, aj keď niekoľko týždňov nepršalo. Na čerpanie vody slúžili dve vahadlá a prebytočná voda stekala do dvoch menších nádrží poniže. Podľa záznamov z čias prvej republiky sa na plešiveckej planine (v roku 1935) páslo päťsto kusov hovädzieho dobytka, asi tisíc oviec a sto koní. Slovenský kras vyhlásili za národný park 13. februára 2002, čo znamenalo zákaz pasenia. Odvtedy cisterna upadá. Lúky začali zarastať, pôda už nebola viac udupaná a do cisterny steká menej vody. Vodný stĺpec napriek tomu takmer stále dosahuje aspoň meter. O unikátnosti riešenia svedčí aj fakt, že už v roku 1915 sa uskutočnila v Berlíne prednáška o cisterne spojená s premietaním fotografií. Tie vyšli aj v dobovom časopise. Pôvodne sa plánovali až tri cisterny, ale vojna tento zámer prekazila. Na mieste sa nachádzala pamätná tabuľa, ktorá ďakovala grófovi Vojtechovi Serényimu a poslancovi národnej rady Gézovi Kubínymu. V 70. rokoch ho vandali zničili. Serényiho cisterna je jediná svojho druhu na Slovensku, no nie je pamiatkovo chránená. Poškodené steny naposledy opravili v roku 1995. Históriu dnes pripomína už len veľký nápis a označenie roku vytesaného do betónu. Cisterna prežila Rakúsko-Uhorsko, vznik ČSR, obe svetové vojny, povojnový totalitný režim, ale súčasnosť jej už nepraje.
Serényiho cisterna
Plešivecká planina je ako ementál. Hlboké diery v zemi sú úplne všade, niektoré označené, iné nie. Na jednom kilometri štvorcovom je priemerne 10 až 15 závrtov, celkovo ich tu napočítali 800. Na niečo vyše 50 kilometroch štvorcových je vyše 200 jaskýň a priepastí. Najvýznamnejšou priepasťou je 101 metrov hlboká Zvonivá jama. V jej podzemí je obrovský dóm a veľký stalagnit, 26-metrový stĺp strachu. Vo východnej časti planiny leží 123 metrov hlboká Diviačia priepasť, ktorú tvorí deväť navzájom prepojených dómov. Aby to nebolo také jednoduché, plešivecká planina má dve poschodia. Biarec predstavuje vyšší zarovnaný rozľahlý povrch planiny v jej severnej časti. Je to akási planina na planine. Krovinaté riedke lesy sa striedajú so stepnými lúkami a bývalými pastvinami. Najviac bola v minulosti odlesnená severná časť a južné strmé svahy. Zdroje vody na planine sú veľmi chudobné a často nestačia ani pre zver. Je tu päť vyvieračiek, no všetky vyrážajú na povrch na bočných svahoch, nie priamo na planine. Dažďovú vodu zase pohltia doliny a priehlbiny. A keďže miestne lúky kedysi slúžili na pasenie oviec, koní a dobytka, bolo potrebné vyriešiť problém s nedostatkom vody. Odpoveďou bolo jedinečné technické dielo. Serényiho cisterna z roku 1913 sa nachádza na modrej turistickej značke pri Veľkom vrchu a postavili ju aj ako dôsledok dlhodobého sucha na začiatku 20. storočia. S myšlienkou vybudovať napájacie zariadenie prišiel János Dusza, ktorý sa po tridsiatich rokoch vrátil do Plešivca ako farár. Upútal ho stav dobytka, ktorý bol neporovnateľne nižší, než predtým. Prvú myšlienku tlačiť vodu čerpadlami z prameňa na úpätí zavrhli pre vysoké náklady. Nakoniec bola výsledkom betónová okrúhla stavba s menom po vtedajšom ministrovi poľnohospodárstva Rakúsko-Uhorska Vojtechovi Serényim. Projekt vypracoval kráľovský priemyselný radca Károly Rozsnai. Cisterna mala byť pôvodne z vápenca, no vzhľadom na jeho zlé vlastnosti v spojení s vodou sa architekt rozhodol radšej pre betón. Stavba stála 37-tisíc korún. Myšlienka cisterny nebola nová, už dávno predtým sa používala táto metóda na zachytávanie dažďovej vody a napríklad v oblasti Bosny či Dalmácie sa tak deje dodnes. Cisterna nad Plešivcom má úctyhodné rozmery – priemer 16 a hĺbku štyri metre. Bola schopná zadržať 960-tisíc litrov vody. Postavili ju vo vhodnom teréne, ktorý má tvar lievika. Zrejme išlo o vznikajúci alebo zanikajúci závrt. Počas dažďov tu zbiehala voda z plochy 290 hektárov do jedného bodu, a práve v ňom vybudovali cisternu. Vodu zachytávala aj strecha veľkej koniarne, ktorú v rovnakom čase postavili na okraji lúky. Koniareň tu bohužiaľ už nenájdete a kedysi oplotená zberná plocha v súčasnosti taktiež mizne v trávniku. Jamu pre cisternu vytvorili výbušninou astralit. Nádrž omietli najkvalitnejším portlandským cementom, ktorý za použitia železa a skla na hladko vyleštili. Betonárskeho odborníka najali zo zahraničia. V strede bola cisterna predelená stenou na dve polovice, aby sa pri čistení nemusel vyprázdniť celý jej objem. V čase dažďov voda stekala do zbernej cisterny a ďalej slúžila na napájanie zvierat. Stekanie zabezpečovalo 14 rovnomerne rozložených otvorov, cez ktoré voda prechádzala k 20 metrov dlhému a 60 cm hrubému filtru z drveného kameňa. Lapač kalu z drveného sivého vápenca okrem toho stvrdil mäkkú dažďovú vodu. Ochucovali ju aj malým množstvom soli, ktorá vodu zároveň konzervovala. Spevňovacie oceľové nosníky naprieč cisternou zmizli niekedy v roku 2007. Slúžili aj na prípadné zakrytie celého povrchu doskami, čo malo zabrániť v lete odparovania a v zime zamŕzaniu. Či sa tak aj niekedy stalo, nie je jasné. Keď sa cisterna na jar naplnila, vydržala celé leto, aj keď niekoľko týždňov nepršalo. Na čerpanie vody slúžili dve vahadlá a prebytočná voda stekala do dvoch menších nádrží poniže. Podľa záznamov z čias prvej republiky sa na plešiveckej planine (v roku 1935) páslo päťsto kusov hovädzieho dobytka, asi tisíc oviec a sto koní. Slovenský kras vyhlásili za národný park 13. februára 2002, čo znamenalo zákaz pasenia. Odvtedy cisterna upadá. Lúky začali zarastať, pôda už nebola viac udupaná a do cisterny steká menej vody. Vodný stĺpec napriek tomu takmer stále dosahuje aspoň meter. O unikátnosti riešenia svedčí aj fakt, že už v roku 1915 sa uskutočnila v Berlíne prednáška o cisterne spojená s premietaním fotografií. Tie vyšli aj v dobovom časopise. Pôvodne sa plánovali až tri cisterny, ale vojna tento zámer prekazila. Na mieste sa nachádzala pamätná tabuľa, ktorá ďakovala grófovi Vojtechovi Serényimu a poslancovi národnej rady Gézovi Kubínymu. V 70. rokoch ho vandali zničili. Serényiho cisterna je jediná svojho druhu na Slovensku, no nie je pamiatkovo chránená. Poškodené steny naposledy opravili v roku 1995. Históriu dnes pripomína už len veľký nápis a označenie roku vytesaného do betónu. Cisterna prežila Rakúsko-Uhorsko, vznik ČSR, obe svetové vojny, povojnový totalitný režim, ale súčasnosť jej už nepraje.
Banská činnosť v tomto rudnom rajóne siaha do dávnej minulosti. Rudné ložiská v okolí Krásnej Hôrky a Drnavy patrili panstvu hradu Krásna Hôrka vo vlastníctve rodu Andrášiovcov (Andrássyovcov) (maď. Andrássy család). V počiatkoch sa na Malom vrchu a južných svahoch Pipítky povrchovým spôsobom ťažila strieborná ruda a meď. Severne od obce Bôrka sa ťažilo zlato. Pozdejšie pri obci Lúčka, v banskom poli Gabriela a v banský poliach Emília, Klement a Konrád a v obci Bôrka sa ťažila železná ruda hematit. V okolí Krásnej Hôrky a Drnavy sa dobývali hlavne železné rudy limonit a siderit, ktoré sa tavili v peciach v Drnave písomne uvádzaných už v roku 1619. Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu sa koncentrovala na žilu Štefan, Anton a Piatkový potok a v Drnave na žilu Dionýz. V roku 1894 boli na území obce nasledovné železorudné bane – Karoly, Francziska, Cajetama, Dénes, Rebeka, Clemens, Erzébet, Arnold, Lajos, Irma, Ferdinand, Nathália, Anna, Rudolf, Boldizsár, Géza, Imre, Hedvig. Ich majiteľom bol koncom 19. a začiatkom 20. storočia gróf Dionýz Andráši (Andrássy) (maď. Dénes István György Klement Andrássy) (*1835 _ +1913), ktorý dal bane do prenájmu. Prvým nájomníkom bola spoločnosť Dernoi vasgyár berlo tarsulat, od roku 1898 spoločnosť Unio a nakoniec do roku 1945 Rimamuránska spoločnosť. Rimamuránska spoločnosť pokračovala v otvárkových prácach na hlavnej žile Dénes. Počas I. svetovej vojny sa rozvoj ťažby spomalil. Roku 1929 bola zriadená samostatná závodná správa a baňa v Drnave sa stala samostatnou organizačnou jednotkou. V roku 1935 sa začala ťažba na ložisku Dénes. Po roku 1942 sa dedičná štôlňa Dionýz v Drnave spojila úzkokoľajovou železnicou s ložiskom na Malom vrchu, odkiaľ sa na dopravu rudy do úpravní v Rožňavskej bani vybudovala 7,5 km dlhá lanovková dráha. V roku 1945 boli bane pričlenené k národnému podniku Železorudné bane. Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu bola ukončená v roku 1969 a ťažba sideritu v Drnave v roku 1974. Zaujímavý je dodnes zachovaný portál dedičnej štôlne Dionýz. Cesta k samotnému portálu štôlne trvá približne 10 minút. Pred štôlňou sa nachádzajú aj lavičky a ohnisko.
Štôlňa Dionýz
Banská činnosť v tomto rudnom rajóne siaha do dávnej minulosti. Rudné ložiská v okolí Krásnej Hôrky a Drnavy patrili panstvu hradu Krásna Hôrka vo vlastníctve rodu Andrášiovcov (Andrássyovcov) (maď. Andrássy család). V počiatkoch sa na Malom vrchu a južných svahoch Pipítky povrchovým spôsobom ťažila strieborná ruda a meď. Severne od obce Bôrka sa ťažilo zlato. Pozdejšie pri obci Lúčka, v banskom poli Gabriela a v banský poliach Emília, Klement a Konrád a v obci Bôrka sa ťažila železná ruda hematit. V okolí Krásnej Hôrky a Drnavy sa dobývali hlavne železné rudy limonit a siderit, ktoré sa tavili v peciach v Drnave písomne uvádzaných už v roku 1619. Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu sa koncentrovala na žilu Štefan, Anton a Piatkový potok a v Drnave na žilu Dionýz. V roku 1894 boli na území obce nasledovné železorudné bane – Karoly, Francziska, Cajetama, Dénes, Rebeka, Clemens, Erzébet, Arnold, Lajos, Irma, Ferdinand, Nathália, Anna, Rudolf, Boldizsár, Géza, Imre, Hedvig. Ich majiteľom bol koncom 19. a začiatkom 20. storočia gróf Dionýz Andráši (Andrássy) (maď. Dénes István György Klement Andrássy) (*1835 _ +1913), ktorý dal bane do prenájmu. Prvým nájomníkom bola spoločnosť Dernoi vasgyár berlo tarsulat, od roku 1898 spoločnosť Unio a nakoniec do roku 1945 Rimamuránska spoločnosť. Rimamuránska spoločnosť pokračovala v otvárkových prácach na hlavnej žile Dénes. Počas I. svetovej vojny sa rozvoj ťažby spomalil. Roku 1929 bola zriadená samostatná závodná správa a baňa v Drnave sa stala samostatnou organizačnou jednotkou. V roku 1935 sa začala ťažba na ložisku Dénes. Po roku 1942 sa dedičná štôlňa Dionýz v Drnave spojila úzkokoľajovou železnicou s ložiskom na Malom vrchu, odkiaľ sa na dopravu rudy do úpravní v Rožňavskej bani vybudovala 7,5 km dlhá lanovková dráha. V roku 1945 boli bane pričlenené k národnému podniku Železorudné bane. Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu bola ukončená v roku 1969 a ťažba sideritu v Drnave v roku 1974. Zaujímavý je dodnes zachovaný portál dedičnej štôlne Dionýz. Cesta k samotnému portálu štôlne trvá približne 10 minút. Pred štôlňou sa nachádzajú aj lavičky a ohnisko.
Prastarý dub sa nachádza pri bývalom areále slávnych Drnavských železiarní grófa Andrássyho. Práve tu sa v 40-tych rokoch 19. storočia odlievali konštrukčné diely slávneho reťazového mosta „Lánchíd“ v Budapešti, za čo si obec vyslúžila prezývku „Kis Pest - Malá Pešť“. Dnes je tento krásny strom jedným zo zastavení na náučnom chodníku Poklady Drnavy, ktorý obcou prechádza a vracia návštevníkov do slávnych dôb baníctva. Dub patrí k neodmysliteľným symbolom už niekoľko generácií a stojí na prastarej obchodnej ceste. Zmienka o dube sa nachádza v obecnej kronike už v roku 1670. Dnes okolo neho denne chodia turisti, ktorí chcú navštíviť aj krásy zádieľskej tiesňavy.
Dub v Drnave
Prastarý dub sa nachádza pri bývalom areále slávnych Drnavských železiarní grófa Andrássyho. Práve tu sa v 40-tych rokoch 19. storočia odlievali konštrukčné diely slávneho reťazového mosta „Lánchíd“ v Budapešti, za čo si obec vyslúžila prezývku „Kis Pest - Malá Pešť“. Dnes je tento krásny strom jedným zo zastavení na náučnom chodníku Poklady Drnavy, ktorý obcou prechádza a vracia návštevníkov do slávnych dôb baníctva. Dub patrí k neodmysliteľným symbolom už niekoľko generácií a stojí na prastarej obchodnej ceste. Zmienka o dube sa nachádza v obecnej kronike už v roku 1670. Dnes okolo neho denne chodia turisti, ktorí chcú navštíviť aj krásy zádieľskej tiesňavy.
Uprostred Slavošoviec sa nachádza rodný dom, v ktorom sa v roku 1828 (16.marca) narodil spisovateľ, etnograf, pedagóg a kazateľ Pavol Emanuel Dobšinský. Poznať bližšie jeho život sa dá v Slavošovciach a Drienčanoch, dvoch gemerských dedinách. Už vo svojich prácach, nevedome používal pseudonym Slavoj Drienčanský, tým určil nielen miesto svojho rodiska, ale aj posledného skonu. Zomrel v Drienčanoch 22.októbra roku 1885. Na rodnom dome v Slavošovciach je osadená pamätná tabuľa odhalená pri 100 výročí jeho narodenia, na veľkolepej národnej slávnosti v roku 1928. 16. marca 1970 bolo v obci Slavošovce slávnostné odhalenie pamätníka P. E. Dobšinskému a pomenovanie základnej školy menom Pavla Emanuela Dobšinského. Autorom pamätníka odhaleného pri 142. výročí narodenia bol akademický sochár Dušan Dzurek z Bratislavy. V pamätnej izbe sa k návštevníkovi prihovára doba v ktorej žil a tvoril Dobšinský. Jeho rozprávky dodnes zbližujú deti celého sveta. Na Dobšinského rozprávkach sa učia poznávať sily dobra, skromnosť a pracovitosť. Taktiež poukazuje na to aby sme si uvedomili, že zlá sila, ktorú predstavujú čerti, šarkany, ježibaby stíha vždy trest. Dnešná podoba bola dotvorená v roku 1995. V pamätnej izbe je sústredený materiál regionálneho charakteru, doplnený dobovými predmetmi a nástrojmi používanými v minulosti.
Rodný dom Pavla Dobšinského
Uprostred Slavošoviec sa nachádza rodný dom, v ktorom sa v roku 1828 (16.marca) narodil spisovateľ, etnograf, pedagóg a kazateľ Pavol Emanuel Dobšinský. Poznať bližšie jeho život sa dá v Slavošovciach a Drienčanoch, dvoch gemerských dedinách. Už vo svojich prácach, nevedome používal pseudonym Slavoj Drienčanský, tým určil nielen miesto svojho rodiska, ale aj posledného skonu. Zomrel v Drienčanoch 22.októbra roku 1885. Na rodnom dome v Slavošovciach je osadená pamätná tabuľa odhalená pri 100 výročí jeho narodenia, na veľkolepej národnej slávnosti v roku 1928. 16. marca 1970 bolo v obci Slavošovce slávnostné odhalenie pamätníka P. E. Dobšinskému a pomenovanie základnej školy menom Pavla Emanuela Dobšinského. Autorom pamätníka odhaleného pri 142. výročí narodenia bol akademický sochár Dušan Dzurek z Bratislavy. V pamätnej izbe sa k návštevníkovi prihovára doba v ktorej žil a tvoril Dobšinský. Jeho rozprávky dodnes zbližujú deti celého sveta. Na Dobšinského rozprávkach sa učia poznávať sily dobra, skromnosť a pracovitosť. Taktiež poukazuje na to aby sme si uvedomili, že zlá sila, ktorú predstavujú čerti, šarkany, ježibaby stíha vždy trest. Dnešná podoba bola dotvorená v roku 1995. V pamätnej izbe je sústredený materiál regionálneho charakteru, doplnený dobovými predmetmi a nástrojmi používanými v minulosti.
Rod Andrášiovcov sa nezmazateľne vryl do histórie Gemera. Aj v obci Vlachovo majú na pôsobenie tohto rodu pamiatku a to pri vstupe do obce v smere od Rožňavy upúta pozornosť návštevníka jednopodlažný kaštieľ postavený v klasicistickom štýle. Je to niekdajšie rodinné sídlo rodu Andrášiovcov, v ktorom sa s najväčšou pravdepodobnosťou narodil známy gróf Július Andráši, ktorý sa zaslúžil o rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867) a následne sa stal prvým ministerským predsedom Uhorska (1867- 1871), neskôr do roku 1879 pôsobil ako uhorský minister zahraničných vecí. Žiaľ, nezachovala sa listina s presným miestom jeho narodenia, vie sa len, že bol pokrstený v Košiciach. Kaštieľ sa nachádza na mieste, kde ešte pred jeho vznikom stála kúria. Známe sú zápisy z čias, keď Vlachovo od roku 1728 vlastnili Jozef Andráši a Žigmund Erdődi. Od roku 1773 obec patrila už len Karolovi Andrášimu. V tom čase sa tu zemepán s rodinou zdržiaval len občasne. Historická listina vo svojom opise konštatuje, že okrem kúrie, majera a domov pre sluhov tu mal postavenú aj mučiareň, ktorú využíval proti poddaným, čo sa protivili jeho rozkazom. Pri majeri stál aj obecný dom, ktorý v roku 1816 obci bez vyplatenia odňal Karol III. Andráši. Práve tento obecný dom sa stal základom veľkej prestavby, z ktorej vznikol kaštieľ. Podzemné pivničné priestory kaštieľa nechal zariadiť ako väznicu, takže doslova býval rovno nad ňou. Praktiky Karola III. Andrášiho boli na to, že už sa písalo 19. storočie, naozaj neštandardné. Okrem obecného domu vzal z obce do svojho vlastníctva aj jatočnú stanicu, krčmu a mlyn. Vlachovčanom nariadil povinnosť, podľa ktorej museli v jeho železiarskych hámroch pracovať bez nároku na mzdu. Trúfol si dokonca siahnuť aj na majetok cirkvi, ktorej odňal pasienky a lúky. Tie dovtedy cirkev prenajímala a z prenájmu platila dedine učiteľa. Spory Vlachovčanov s prísnym grófom viedli k ich žiadosti o spravodlivosť, ktorú adresovali na cisársky dvor do Viedne a budínskemu palatínovi. Cisársky dvor dokonca vydal nariadenie na nápravu bezprávneho stavu, lenže v čase po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nemala Viedeň v takýchto sporoch dostatočnú moc a Andrášiovci cisárske nariadenia ignorovali. Všetko vyriešilo až ukončenie I. svetovej vojny a vznik Československa. Andrášiovci opustili kaštieľ, ale ostal v ich majetku. Dokonca ho prenajímali českým delostrelcom, ktorí tu slúžili na vojenčine. V roku 1934 došlo k dohode medzi Andrášiovcami a Vlachovom, kedy obec zakúpila kaštieľ do svojho vlastníctva, kam patrí dodnes. Pred historickou budovou sa nachádza park, za kaštieľom je zasa podzemná umelo vysekaná „jaskyňa“, ktorú tu nazývajú Ľadoveň. V podstate išlo o akúsi prirodzenú chladničku na mäso a iné potraviny. Do jaskyne muži v zime vozili na vozoch ľad, ktorý rúbali na rieke. V zadných priestoroch podzemných chodieb sa ľad neroztápal ani v lete a vydržal až do ďalšej zimy. Ľadoveň bola ideálnym miesto na skladovanie potravín a v súčasnosti je upravená s možnosťou vstupu a vedie k nej zo stredu obce žltá turistická značka. Vchod však už nevyzerá tak ako kedysi. Jeho pôvodný výzor je stvárnený na jednom z obrazov vo vnútri kaštieľa. V minulosti pred vchodom do Ľadovne stáli štyri sochy sfíng – okrídlených levov a nad vchodom sa nachádzala špicatá vežička, azda miesto pre strážcu. Celkové stvárnenie bolo výsledkom romantizujúceho vplyvu umeleckého štýlu empír.
V súčasnosti nájdete v kaštieli divadelnú a spoločenskú miestnosť s pódiom, kde sa konajú kultúrne udalosti obce. Ďalej tu nájdete „andrášiovskú jedáleň“ v historickom štýle a obecné vlachovské múzeum. Kaštieľ je možné navštíviť po dohode s vedením obce.
Kaštieľ Andrášiovcov Vlachovo
SNPRod Andrášiovcov sa nezmazateľne vryl do histórie Gemera. Aj v obci Vlachovo majú na pôsobenie tohto rodu pamiatku a to pri vstupe do obce v smere od Rožňavy upúta pozornosť návštevníka jednopodlažný kaštieľ postavený v klasicistickom štýle. Je to niekdajšie rodinné sídlo rodu Andrášiovcov, v ktorom sa s najväčšou pravdepodobnosťou narodil známy gróf Július Andráši, ktorý sa zaslúžil o rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867) a následne sa stal prvým ministerským predsedom Uhorska (1867- 1871), neskôr do roku 1879 pôsobil ako uhorský minister zahraničných vecí. Žiaľ, nezachovala sa listina s presným miestom jeho narodenia, vie sa len, že bol pokrstený v Košiciach. Kaštieľ sa nachádza na mieste, kde ešte pred jeho vznikom stála kúria. Známe sú zápisy z čias, keď Vlachovo od roku 1728 vlastnili Jozef Andráši a Žigmund Erdődi. Od roku 1773 obec patrila už len Karolovi Andrášimu. V tom čase sa tu zemepán s rodinou zdržiaval len občasne. Historická listina vo svojom opise konštatuje, že okrem kúrie, majera a domov pre sluhov tu mal postavenú aj mučiareň, ktorú využíval proti poddaným, čo sa protivili jeho rozkazom. Pri majeri stál aj obecný dom, ktorý v roku 1816 obci bez vyplatenia odňal Karol III. Andráši. Práve tento obecný dom sa stal základom veľkej prestavby, z ktorej vznikol kaštieľ. Podzemné pivničné priestory kaštieľa nechal zariadiť ako väznicu, takže doslova býval rovno nad ňou. Praktiky Karola III. Andrášiho boli na to, že už sa písalo 19. storočie, naozaj neštandardné. Okrem obecného domu vzal z obce do svojho vlastníctva aj jatočnú stanicu, krčmu a mlyn. Vlachovčanom nariadil povinnosť, podľa ktorej museli v jeho železiarskych hámroch pracovať bez nároku na mzdu. Trúfol si dokonca siahnuť aj na majetok cirkvi, ktorej odňal pasienky a lúky. Tie dovtedy cirkev prenajímala a z prenájmu platila dedine učiteľa. Spory Vlachovčanov s prísnym grófom viedli k ich žiadosti o spravodlivosť, ktorú adresovali na cisársky dvor do Viedne a budínskemu palatínovi. Cisársky dvor dokonca vydal nariadenie na nápravu bezprávneho stavu, lenže v čase po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nemala Viedeň v takýchto sporoch dostatočnú moc a Andrášiovci cisárske nariadenia ignorovali. Všetko vyriešilo až ukončenie I. svetovej vojny a vznik Československa. Andrášiovci opustili kaštieľ, ale ostal v ich majetku. Dokonca ho prenajímali českým delostrelcom, ktorí tu slúžili na vojenčine. V roku 1934 došlo k dohode medzi Andrášiovcami a Vlachovom, kedy obec zakúpila kaštieľ do svojho vlastníctva, kam patrí dodnes. Pred historickou budovou sa nachádza park, za kaštieľom je zasa podzemná umelo vysekaná „jaskyňa“, ktorú tu nazývajú Ľadoveň. V podstate išlo o akúsi prirodzenú chladničku na mäso a iné potraviny. Do jaskyne muži v zime vozili na vozoch ľad, ktorý rúbali na rieke. V zadných priestoroch podzemných chodieb sa ľad neroztápal ani v lete a vydržal až do ďalšej zimy. Ľadoveň bola ideálnym miesto na skladovanie potravín a v súčasnosti je upravená s možnosťou vstupu a vedie k nej zo stredu obce žltá turistická značka. Vchod však už nevyzerá tak ako kedysi. Jeho pôvodný výzor je stvárnený na jednom z obrazov vo vnútri kaštieľa. V minulosti pred vchodom do Ľadovne stáli štyri sochy sfíng – okrídlených levov a nad vchodom sa nachádzala špicatá vežička, azda miesto pre strážcu. Celkové stvárnenie bolo výsledkom romantizujúceho vplyvu umeleckého štýlu empír.
V súčasnosti nájdete v kaštieli divadelnú a spoločenskú miestnosť s pódiom, kde sa konajú kultúrne udalosti obce. Ďalej tu nájdete „andrášiovskú jedáleň“ v historickom štýle a obecné vlachovské múzeum. Kaštieľ je možné navštíviť po dohode s vedením obce.
V expozícii kaštieľa v Betliari visí v jednom salóne obraz, ktorý namaľoval olejovými farbami na plátno mladý gróf Emanuel Andrássy okolo roku 1840, keď ešte žil v rodnom Vlachove. Zobrazuje zvláštnu poschodovú kamennú stavbu s pyramídovou strechou obklopenú zeleňou, v popredí s vodnou plochou a bocianmi. Podivuhodný domček pripomínajúci parkový altánok je ľadovňa, alebo inak – honosná prírodná chladnička. Čo zobrazujú štyri zvláštne sochy, ktoré siluetou pripomínali egyptské sfingy, zistili až po nejakom čase, keď našli v betliarskom kaštieli ďalší obraz – jazdca na koni od Karola Steria v pozadí s vlachovským kaštieľom a v popredí s dvoma ženskými postavami. Andrássyovci kaštieľ predali ešte za prvej Československej republiky armáde, ktorá už ľadovňu nevyužívala. No pre zaujímavosť – po novom tu sídlili delostrelci. Keď v roku 2004 ľadovňu objavili a porovnali jej vzhľad so starým obrazom, zistili, že okrem štyroch chýbajúcich sôch sa takmer nič nezmenilo. Až na jeden detail – vstupný portál do prízemnej časti jaskyne v tvare lichobežníka už chýbal. Bola to ale významná pomôcka pri identifikácii štýlu a obdobia, v ktorom ľadovňu postavili. Portál tvarom pripomínal vstup do mastaby – egyptskej hrobky, akú si postavil každý zámožnejší Egypťan, keď si nemohol dovoliť pyramídu ako faraón. Kamenná pyramída je však vo Vlachove tiež a ľadovňu zastrešuje. Čo ešte chýba v terminológii označujúcej egyptskú pohrebnú architektúru? Sfinga. Je nesporné, že štyri dekoratívne sochy žien s vysokými gréckymi účesmi, ležiace pred vstupom do ľadovne a držiace v rukách strapce hrozna a iné plody, boli štylizované ako egyptské sfingy. Dnes sochy chýbajú, kam sa podeli, nevedno. Celá ľadovňa je teda postavená v duchu módneho trendu parkovej architektúry prvej polovice 19. storočia, keď sa Európa dozvedala o prvých výskumoch francúzskych archeológov v Egypte. V tomto období bol moderný empír, ovplyvnený starou antikou, ale už aj starobylým Egyptom či inými orientálnymi kultúrami. U nás sa ako umelecký štýl prejavoval najmä v dizajne nábytku a odevoch. Zo stavieb nanajvýš v ozdobnej parkovej architektúre. Zámerom staviteľa ľadovne vo Vlachove bolo, aby vyzerala ako egyptská hrobka. Veď aj slúžila na ukladanie mŕtvych tiel – zvierat ulovených na početných
Ľadovňa vo Vlachove
ZáhradnáV expozícii kaštieľa v Betliari visí v jednom salóne obraz, ktorý namaľoval olejovými farbami na plátno mladý gróf Emanuel Andrássy okolo roku 1840, keď ešte žil v rodnom Vlachove. Zobrazuje zvláštnu poschodovú kamennú stavbu s pyramídovou strechou obklopenú zeleňou, v popredí s vodnou plochou a bocianmi. Podivuhodný domček pripomínajúci parkový altánok je ľadovňa, alebo inak – honosná prírodná chladnička. Čo zobrazujú štyri zvláštne sochy, ktoré siluetou pripomínali egyptské sfingy, zistili až po nejakom čase, keď našli v betliarskom kaštieli ďalší obraz – jazdca na koni od Karola Steria v pozadí s vlachovským kaštieľom a v popredí s dvoma ženskými postavami. Andrássyovci kaštieľ predali ešte za prvej Československej republiky armáde, ktorá už ľadovňu nevyužívala. No pre zaujímavosť – po novom tu sídlili delostrelci. Keď v roku 2004 ľadovňu objavili a porovnali jej vzhľad so starým obrazom, zistili, že okrem štyroch chýbajúcich sôch sa takmer nič nezmenilo. Až na jeden detail – vstupný portál do prízemnej časti jaskyne v tvare lichobežníka už chýbal. Bola to ale významná pomôcka pri identifikácii štýlu a obdobia, v ktorom ľadovňu postavili. Portál tvarom pripomínal vstup do mastaby – egyptskej hrobky, akú si postavil každý zámožnejší Egypťan, keď si nemohol dovoliť pyramídu ako faraón. Kamenná pyramída je však vo Vlachove tiež a ľadovňu zastrešuje. Čo ešte chýba v terminológii označujúcej egyptskú pohrebnú architektúru? Sfinga. Je nesporné, že štyri dekoratívne sochy žien s vysokými gréckymi účesmi, ležiace pred vstupom do ľadovne a držiace v rukách strapce hrozna a iné plody, boli štylizované ako egyptské sfingy. Dnes sochy chýbajú, kam sa podeli, nevedno. Celá ľadovňa je teda postavená v duchu módneho trendu parkovej architektúry prvej polovice 19. storočia, keď sa Európa dozvedala o prvých výskumoch francúzskych archeológov v Egypte. V tomto období bol moderný empír, ovplyvnený starou antikou, ale už aj starobylým Egyptom či inými orientálnymi kultúrami. U nás sa ako umelecký štýl prejavoval najmä v dizajne nábytku a odevoch. Zo stavieb nanajvýš v ozdobnej parkovej architektúre. Zámerom staviteľa ľadovne vo Vlachove bolo, aby vyzerala ako egyptská hrobka. Veď aj slúžila na ukladanie mŕtvych tiel – zvierat ulovených na početných
Prvú hutu pri sútoku rieky Slanej a potoka Dobšiná neďaleko Vlachova dal postaviť v roku 1843 gróf Karol Andrássy. Boli pri nej aj dva hámre, v ktorej sa vyrábali zariadenia pre liehovarnícky priemysel. Spracovávali tu rudy z baní vo Vlachove, Rejdovej a Vyšnej Slanej. Neskôr sa železiareň stala súčasťou podniku „železného grófa“ Emanuela Andrássyho, ktorý v roku 1870 postavil novú vysokú pec a pomenoval ju po svojom otcovi. Univerzita v anglickom Sheffielde dnes eviduje karlovu hutu ako jednu z najvýznamnejších historických vysokých pecí Európy, avšak dnes si ju ledva vygooglite na nejakom obrázku. Karlova huta bola vysoká pec pilierovej konštrukcie s otvorenou nistejou s objemom 28 kubíkov a výškou 12 metrov. Na ohrev vzduchu slúžil liatinový ohrievač, pohon dúchadla zabezpečovali dve vodné kolesá. Spaľovalo sa drevené uhlie. Výkonnosť bola taká vysoká, že iba časť produkcie sa spracúvala v hámroch a zvyšok išiel na predaj ako nespracovaná surovina. Napríklad v roku 1884 sa tu vyrobilo 5162 ton surového železa, a to už pracovala iba súčasná vysoká pec – staršiu vyradili z prevádzky v roku 1880. Už v roku 1868 prejavil Emanuel Andrássy záujem o spracovanie gemerských rúd na železo vhodné na výrobu koľajníc. S týmto plánom navrhol založenie Šálgotárjanskej akciovej spoločnosti, ktorá sa za pomoci viedenskej banky Wiener Bankveiner v roku 1881 spojila s Rima-muránskou spoločnosťou a vytvorili spoločnú Rimavsko-muránsko-šalgotarjánsku železiarsku účastinnú spoločnosť, zvanú RIMA. Andrássy sa stal najväčším akcionárom a zároveň aj členom správnej rady. Táto situácia trvala celé desaťročie až v roku 1891 gróf zomrel. Majetok zdedil jeho syn Gejza, ktorý spoločnosti RIMA predal všetky hute a hámre pri rieke Slaná, od Vidovej až po Dobšinú. Na pár rokov sa stal nielen významným akcionárom, ale aj členom vedenia. V roku 1907 RIMA zastavila prevádzku v Karlovej hute. Z komplexu v lokalite Dobšiná-píla sa zachovala hutná budova s vysokou pecou s podobným architektonickým riešením ako vysoká pec v Nižnej Slanej – Huta Etelka. Etelku Andrássy zasa pomenoval po svojej matke. Karlovu hutu vyhlásili za kultúrnu pamiatku, vlastní ju Slovenské technické múzeum v Košiciach. Jej stav tomu bohužiaľ veľmi nenapovedá. Okolité pozemky a objekty vlastní podnikateľ, ktorý prevádzkuje drevovýrobu. Pamiatku tak obkolesujú špinavé stroje, maringotky a blato.
Huta Karol
Prvú hutu pri sútoku rieky Slanej a potoka Dobšiná neďaleko Vlachova dal postaviť v roku 1843 gróf Karol Andrássy. Boli pri nej aj dva hámre, v ktorej sa vyrábali zariadenia pre liehovarnícky priemysel. Spracovávali tu rudy z baní vo Vlachove, Rejdovej a Vyšnej Slanej. Neskôr sa železiareň stala súčasťou podniku „železného grófa“ Emanuela Andrássyho, ktorý v roku 1870 postavil novú vysokú pec a pomenoval ju po svojom otcovi. Univerzita v anglickom Sheffielde dnes eviduje karlovu hutu ako jednu z najvýznamnejších historických vysokých pecí Európy, avšak dnes si ju ledva vygooglite na nejakom obrázku. Karlova huta bola vysoká pec pilierovej konštrukcie s otvorenou nistejou s objemom 28 kubíkov a výškou 12 metrov. Na ohrev vzduchu slúžil liatinový ohrievač, pohon dúchadla zabezpečovali dve vodné kolesá. Spaľovalo sa drevené uhlie. Výkonnosť bola taká vysoká, že iba časť produkcie sa spracúvala v hámroch a zvyšok išiel na predaj ako nespracovaná surovina. Napríklad v roku 1884 sa tu vyrobilo 5162 ton surového železa, a to už pracovala iba súčasná vysoká pec – staršiu vyradili z prevádzky v roku 1880. Už v roku 1868 prejavil Emanuel Andrássy záujem o spracovanie gemerských rúd na železo vhodné na výrobu koľajníc. S týmto plánom navrhol založenie Šálgotárjanskej akciovej spoločnosti, ktorá sa za pomoci viedenskej banky Wiener Bankveiner v roku 1881 spojila s Rima-muránskou spoločnosťou a vytvorili spoločnú Rimavsko-muránsko-šalgotarjánsku železiarsku účastinnú spoločnosť, zvanú RIMA. Andrássy sa stal najväčším akcionárom a zároveň aj členom správnej rady. Táto situácia trvala celé desaťročie až v roku 1891 gróf zomrel. Majetok zdedil jeho syn Gejza, ktorý spoločnosti RIMA predal všetky hute a hámre pri rieke Slaná, od Vidovej až po Dobšinú. Na pár rokov sa stal nielen významným akcionárom, ale aj členom vedenia. V roku 1907 RIMA zastavila prevádzku v Karlovej hute. Z komplexu v lokalite Dobšiná-píla sa zachovala hutná budova s vysokou pecou s podobným architektonickým riešením ako vysoká pec v Nižnej Slanej – Huta Etelka. Etelku Andrássy zasa pomenoval po svojej matke. Karlovu hutu vyhlásili za kultúrnu pamiatku, vlastní ju Slovenské technické múzeum v Košiciach. Jej stav tomu bohužiaľ veľmi nenapovedá. Okolité pozemky a objekty vlastní podnikateľ, ktorý prevádzkuje drevovýrobu. Pamiatku tak obkolesujú špinavé stroje, maringotky a blato.
Neobarokový kaštieľ v obci Bôrka dala koncom 19. storočia postaviť šľachtická rodina Ziči-Feraris (Zichy-Ferraris) na mieste staršieho kaštieľa z polovice 18. storočia, ktorého tvar a architektúru už nepoznáme. Na prelome 19. a 20. storčia ho vlastnil gróf Imrich Károlyi. Po 1.svetovej vojne ho vlastnila rodina Horthy Miklósné (Horthy de Nagybánya). Poslednými majiteľmi kaštieľa bol Miklós Horthy von Nagybánya s manželkou. Miklós Horthy von Nagybánya bol synom významného maďarského politika a rytiera Miklósa Hortyho, ktorý bol regentom Maďarska v rokoch 1920-1944. Kaštieľ v Bôrke je prízemná budova s členenými murovanými štítmi a šindľovou strechou. Pôdorys budovy je v tvare „T“. Na ľavej bočnej strane kaštieľa sa nachádza barokovo riešená vstupná veranda s veľkými oknami a murovaným štítom. Na pravej strane budovy sa v zadnej polovici nachádza drevená pavlač. Priečelia sú zdobené pilastrami, rustikou a nadokennými frontónmi. Miestnosti majú rovné stropy. Neobarokový kaštieľ je v súčasnosti kultúrnou pamiatkou.
Obec Bôrka
Neobarokový kaštieľ v obci Bôrka dala koncom 19. storočia postaviť šľachtická rodina Ziči-Feraris (Zichy-Ferraris) na mieste staršieho kaštieľa z polovice 18. storočia, ktorého tvar a architektúru už nepoznáme. Na prelome 19. a 20. storčia ho vlastnil gróf Imrich Károlyi. Po 1.svetovej vojne ho vlastnila rodina Horthy Miklósné (Horthy de Nagybánya). Poslednými majiteľmi kaštieľa bol Miklós Horthy von Nagybánya s manželkou. Miklós Horthy von Nagybánya bol synom významného maďarského politika a rytiera Miklósa Hortyho, ktorý bol regentom Maďarska v rokoch 1920-1944. Kaštieľ v Bôrke je prízemná budova s členenými murovanými štítmi a šindľovou strechou. Pôdorys budovy je v tvare „T“. Na ľavej bočnej strane kaštieľa sa nachádza barokovo riešená vstupná veranda s veľkými oknami a murovaným štítom. Na pravej strane budovy sa v zadnej polovici nachádza drevená pavlač. Priečelia sú zdobené pilastrami, rustikou a nadokennými frontónmi. Miestnosti majú rovné stropy. Neobarokový kaštieľ je v súčasnosti kultúrnou pamiatkou.
Barokovo-klasicistický katolícky kostol Karmelskej Panny Márie bol postavený na začiatku 18. storočia a stojí na mieste gotického kostola z druhej polovice 15. storočia. Kostol bol prestavaný v roku 1759 a stredoveký kostol pochádzal z roku 1482. Poslednými úpravami prešiel v roku 1896. V interiéri sa nachádza klasicistický oltár a starší barokový obraz Panny Márie zo začiatku 18. storočia., zvony pochádzajú z prvej polovice 17. storočia. 7. apríla 1759 vydal pápež Klement XIII. na základe predchádzajúcej žiadosti miestneho duchovného Pt. Jánosa Vasíka a esztergomského arcibiskupa Mons. Józsefa Szentilonaiho bullu, ktorou potvrdil postavenie Škapuliarskeho spolku Panny Márie Karmelskej a zároveň mu priznal právo uskutočňovať slávnostný odpust. Pápež Pius VII. roku 1804 rozšíril výsady udelené Klementom XIII. aj na zosnulých členov škapuliarskeho spolku. Obec Bôrka v tomto období už patrila pod správu Rožňavskej diecézy, ktorá vznikla r. 1776. Tento škapulársky odpust sa koná na sviatok Panny Márie Karmelskej 16. júla v sobotu a nedeľu. V prípade, že tento dátum pripadne v priebehu týždňa, odpust sa koná nasledujúcu sobotu a nedeľu. Program odpustu začína v popoludňajších hodinách v sobotu a končí na poludnie slávnostnou nedeľnou sv. omšou. Po slávnostnej svätej omši v nedeľu nasleduje posvätenie škapuliarov ako aj členov škapuliarskeho spolku.
Pútnický farský kostol Panny Márie Škapuliarskej
Barokovo-klasicistický katolícky kostol Karmelskej Panny Márie bol postavený na začiatku 18. storočia a stojí na mieste gotického kostola z druhej polovice 15. storočia. Kostol bol prestavaný v roku 1759 a stredoveký kostol pochádzal z roku 1482. Poslednými úpravami prešiel v roku 1896. V interiéri sa nachádza klasicistický oltár a starší barokový obraz Panny Márie zo začiatku 18. storočia., zvony pochádzajú z prvej polovice 17. storočia. 7. apríla 1759 vydal pápež Klement XIII. na základe predchádzajúcej žiadosti miestneho duchovného Pt. Jánosa Vasíka a esztergomského arcibiskupa Mons. Józsefa Szentilonaiho bullu, ktorou potvrdil postavenie Škapuliarskeho spolku Panny Márie Karmelskej a zároveň mu priznal právo uskutočňovať slávnostný odpust. Pápež Pius VII. roku 1804 rozšíril výsady udelené Klementom XIII. aj na zosnulých členov škapuliarskeho spolku. Obec Bôrka v tomto období už patrila pod správu Rožňavskej diecézy, ktorá vznikla r. 1776. Tento škapulársky odpust sa koná na sviatok Panny Márie Karmelskej 16. júla v sobotu a nedeľu. V prípade, že tento dátum pripadne v priebehu týždňa, odpust sa koná nasledujúcu sobotu a nedeľu. Program odpustu začína v popoludňajších hodinách v sobotu a končí na poludnie slávnostnou nedeľnou sv. omšou. Po slávnostnej svätej omši v nedeľu nasleduje posvätenie škapuliarov ako aj členov škapuliarskeho spolku.
Čučma je čistokrvná banícka obec, veď len vďaka baníctvu vôbec vznikla. Baníci v lete i v zime peši dochádzali do práce často z veľkých vzdialeností, z Nadabulej či z Rožňavy. Podmienky pri práci boli nepriaznivé, najmä pri dobývaní antimónových rúd, kde bolo veľa kremeňa. Vdychovanie prachových častíc pri vŕtaní spôsobovalo silikózu pľúc, dôsledkom čoho baníci umierali veľmi mladí. Časté boli aj smrteľné úrazy pri zavalení. Vyhľadávanie a dobývanie rúd v Čučme možno od počiatkov baníctva do ranného stredoveku charakterizovať ako povrchové. Od 13. storočia sa začína prechod na hlbinné dobývanie. Najčastejším banským dielom na overenie a otvorenie žíl boli štôlne a šachtice, razené z povrchu priamo na rudné ložisko. Pri razení a pri rozpojovaní hornín v podzemí sa používali ručné nástroje – kladivo a želiezko. Ako pamiatka na túto dobu zostali v banských poliach ručne razené banské chodby – kresanice. Získaná ruda sa nakladala ručne do fúrikov a neskôr do drevených vozíkov, ktorými sa po drevenej trati postavenej bez použitia klincov vyvážala na povrch. Dokladajú to aj pozostatky podvalov. Dnes sprístupnenú kresanicu v Čučme objavili len v roku 2011 pri úprave obecnej cesty. Predtým tu bol prameň pitnej vody. Prezrieť si môžete 240 metrov chodieb. Kresanica je súčasťou miestneho náučného chodníka s podrobne spracovanou tematikou baníctva. V Čučme sa ťažili antimónové, medené a mangánové rudy. Podľa archívnych údajov je pravdepodobné, že ťažba antimónových rúd bola na Slovensku započatá ako prvá práve v okolí Čučmy. Spomína sa už v 16. storočí, o čom svedčí prvý údel na činnosť antimónovej bane v Majerskej doline pridelený 23. augusta 1698. V stredoveku sa o oblasť zaujímala rodina Fugger z Nemecka, ktorá ovplyvňovala banské podnikanie v celej Európe. V 19. storočí sa majiteľmi baní stali rodiny Demuthovcov, Roxerovcov a Trnkovcov, následne firma Müller a potom viedenská firma Odendall a Schalmann. Po nej prevzala bane spoločnosť Antimónové a hutnícke závody, úč. spol. Banská Bystrica. Rozvoj prác nastal najmä v rokoch 1830 – 1850. Ťažba bola stále vysoká aj okolo roku 1915 a oblasť slovenskej časti Karpát bola v tom čase v ťažbe antimónových rúd na treťom mieste na svete. Dobývanie ukončili v roku 1952. Najvýznamnejšie ložiská nesú mená Matej, Vincent a Gabriela. Okrem antimónových rúd sa v menšom množstve ťažila mangánová ruda na ložisku Malvína (Čierna baňa) a medené rudy na viacerých žilách v okolí, ale hlavne na Medenej bani. Asi najkrajším dokumentom baníctva v Čučme je ale netradične obraz. Rožňavská Metercia od neznámeho autora z roku 1513 zobrazuje nielen Svätú Annu s dcérou Máriou a Božím Synom, ale aj vtedajší spôsob razenia banských diel, ich zameriavanie, ťažbu, dopravu a úpravy nerastnej suroviny. Pravdepodobnou predlohou výjavu je hrebeň Rozgang, kde sa v tom čase razila štôlňa Csengö. Pri nej je dnes umiestnená aj informačná tabuľa o Metercii. Originál obrazu sa nachádza v biskupskej katedrále v Rožňave. Anna Samotretia, z latinského Metercia, bola patrónkou stredovekých baníkov.
Čučma
Čučma je čistokrvná banícka obec, veď len vďaka baníctvu vôbec vznikla. Baníci v lete i v zime peši dochádzali do práce často z veľkých vzdialeností, z Nadabulej či z Rožňavy. Podmienky pri práci boli nepriaznivé, najmä pri dobývaní antimónových rúd, kde bolo veľa kremeňa. Vdychovanie prachových častíc pri vŕtaní spôsobovalo silikózu pľúc, dôsledkom čoho baníci umierali veľmi mladí. Časté boli aj smrteľné úrazy pri zavalení. Vyhľadávanie a dobývanie rúd v Čučme možno od počiatkov baníctva do ranného stredoveku charakterizovať ako povrchové. Od 13. storočia sa začína prechod na hlbinné dobývanie. Najčastejším banským dielom na overenie a otvorenie žíl boli štôlne a šachtice, razené z povrchu priamo na rudné ložisko. Pri razení a pri rozpojovaní hornín v podzemí sa používali ručné nástroje – kladivo a želiezko. Ako pamiatka na túto dobu zostali v banských poliach ručne razené banské chodby – kresanice. Získaná ruda sa nakladala ručne do fúrikov a neskôr do drevených vozíkov, ktorými sa po drevenej trati postavenej bez použitia klincov vyvážala na povrch. Dokladajú to aj pozostatky podvalov. Dnes sprístupnenú kresanicu v Čučme objavili len v roku 2011 pri úprave obecnej cesty. Predtým tu bol prameň pitnej vody. Prezrieť si môžete 240 metrov chodieb. Kresanica je súčasťou miestneho náučného chodníka s podrobne spracovanou tematikou baníctva. V Čučme sa ťažili antimónové, medené a mangánové rudy. Podľa archívnych údajov je pravdepodobné, že ťažba antimónových rúd bola na Slovensku započatá ako prvá práve v okolí Čučmy. Spomína sa už v 16. storočí, o čom svedčí prvý údel na činnosť antimónovej bane v Majerskej doline pridelený 23. augusta 1698. V stredoveku sa o oblasť zaujímala rodina Fugger z Nemecka, ktorá ovplyvňovala banské podnikanie v celej Európe. V 19. storočí sa majiteľmi baní stali rodiny Demuthovcov, Roxerovcov a Trnkovcov, následne firma Müller a potom viedenská firma Odendall a Schalmann. Po nej prevzala bane spoločnosť Antimónové a hutnícke závody, úč. spol. Banská Bystrica. Rozvoj prác nastal najmä v rokoch 1830 – 1850. Ťažba bola stále vysoká aj okolo roku 1915 a oblasť slovenskej časti Karpát bola v tom čase v ťažbe antimónových rúd na treťom mieste na svete. Dobývanie ukončili v roku 1952. Najvýznamnejšie ložiská nesú mená Matej, Vincent a Gabriela. Okrem antimónových rúd sa v menšom množstve ťažila mangánová ruda na ložisku Malvína (Čierna baňa) a medené rudy na viacerých žilách v okolí, ale hlavne na Medenej bani. Asi najkrajším dokumentom baníctva v Čučme je ale netradične obraz. Rožňavská Metercia od neznámeho autora z roku 1513 zobrazuje nielen Svätú Annu s dcérou Máriou a Božím Synom, ale aj vtedajší spôsob razenia banských diel, ich zameriavanie, ťažbu, dopravu a úpravy nerastnej suroviny. Pravdepodobnou predlohou výjavu je hrebeň Rozgang, kde sa v tom čase razila štôlňa Csengö. Pri nej je dnes umiestnená aj informačná tabuľa o Metercii. Originál obrazu sa nachádza v biskupskej katedrále v Rožňave. Anna Samotretia, z latinského Metercia, bola patrónkou stredovekých baníkov.
Kalvária nad mestom Rožňava je prevažne barokového štýlu. Prvú stavbu so siedmimi zástavkovými kaplnkami a dnešnou vrcholovou kaplnkou dal postaviť v roku 1741 rožňavský mešťan Jakub Steer s manželkou Katarínou vďaka iniciatíve Ferencza Szabóa, hlavnému predstavenému jezuitov v Rožňave. V roku 1841 bola realizovaná nová úprava areálu, kedy hlavný oltár vrcholovej kaplnky dostal nový obraz a pôvodných šesť kaplniek (jedna bola medzičasom zničená) bolo opäť obnovených. Pôvodné olejomaľby v kaplnkách, ktoré boli v zlom stave, boli odstránené a nahradené reliéfmi, ktoré objednal v Mníchove biskup Štefan Kollarčík. Kaplnku Božieho hrobu dal opraviť v roku 1854 rožňavský kanonik Elek Gromer. Približne v tomto období bola obnovená aj murovaná ohrada vrcholovej kaplnky so zvonicou. V tridsiatych rokoch 20. stor. bolo postavených 14 nových zastavení s farebnými majolikovými reliéfmi objednanými z dodnes existujúcej Zsolnayovskej manufaktúry Pécsi (Maďarsko), pričom pôvodné kaplnky, ktoré boli už v prvých decéniách 20.stor. vo veľmi zlom stave, úplne zanikli. Kaplnka Božieho hrobu bola zničená pravdepodobne v päťdesiatych rokoch 20.stor. Dve zo 14 zástavkových kaplniek boli zbúrané počas výstavby okresnej ľudovej hvezdárne začiatkom sedemdesiatych rokov 20. stor. Areál bol naposledy obnovený v rokoch 1987 - 89. Vtedy bol preliaty aj zvon medzičasom odcudzený a polámaný na kusy. V deväťdesiatych rokoch bola z vrcholovej kaplnky odcudzená značná časť mobiliáru (hl. oltárny obraz, svätostánok, plastiky anjelikov z oltára i kazateľnice - spolu 7 ks, obraz sv. Klimenta a 2 drevené kríže s korpusmi). Kaplnka Božieho hrobu a murovaná ohrada sú už v štádiu zániku. Kalvária so svojou barokovou vrcholovou kaplnkou je najstaršou pamiatkou svojho druhu na celom území Gemera. Jej súčasný stav je možné považovať za havarijný. Kalvária ponúka nádherný výhľad na Rožňavu !
Kalvária Rožňava
Kalvária nad mestom Rožňava je prevažne barokového štýlu. Prvú stavbu so siedmimi zástavkovými kaplnkami a dnešnou vrcholovou kaplnkou dal postaviť v roku 1741 rožňavský mešťan Jakub Steer s manželkou Katarínou vďaka iniciatíve Ferencza Szabóa, hlavnému predstavenému jezuitov v Rožňave. V roku 1841 bola realizovaná nová úprava areálu, kedy hlavný oltár vrcholovej kaplnky dostal nový obraz a pôvodných šesť kaplniek (jedna bola medzičasom zničená) bolo opäť obnovených. Pôvodné olejomaľby v kaplnkách, ktoré boli v zlom stave, boli odstránené a nahradené reliéfmi, ktoré objednal v Mníchove biskup Štefan Kollarčík. Kaplnku Božieho hrobu dal opraviť v roku 1854 rožňavský kanonik Elek Gromer. Približne v tomto období bola obnovená aj murovaná ohrada vrcholovej kaplnky so zvonicou. V tridsiatych rokoch 20. stor. bolo postavených 14 nových zastavení s farebnými majolikovými reliéfmi objednanými z dodnes existujúcej Zsolnayovskej manufaktúry Pécsi (Maďarsko), pričom pôvodné kaplnky, ktoré boli už v prvých decéniách 20.stor. vo veľmi zlom stave, úplne zanikli. Kaplnka Božieho hrobu bola zničená pravdepodobne v päťdesiatych rokoch 20.stor. Dve zo 14 zástavkových kaplniek boli zbúrané počas výstavby okresnej ľudovej hvezdárne začiatkom sedemdesiatych rokov 20. stor. Areál bol naposledy obnovený v rokoch 1987 - 89. Vtedy bol preliaty aj zvon medzičasom odcudzený a polámaný na kusy. V deväťdesiatych rokoch bola z vrcholovej kaplnky odcudzená značná časť mobiliáru (hl. oltárny obraz, svätostánok, plastiky anjelikov z oltára i kazateľnice - spolu 7 ks, obraz sv. Klimenta a 2 drevené kríže s korpusmi). Kaplnka Božieho hrobu a murovaná ohrada sú už v štádiu zániku. Kalvária so svojou barokovou vrcholovou kaplnkou je najstaršou pamiatkou svojho druhu na celom území Gemera. Jej súčasný stav je možné považovať za havarijný. Kalvária ponúka nádherný výhľad na Rožňavu !
Krásnohorské Podhradie
Kaštieľ v Betliari je jediným kaštieľom na Slovensku, ktorý sa po roku 1945 zachoval so svojim pôvodným zariadením a zbierkami. Nepostretol ho osud ostatných našich šľachtických rezidencií – jeho zariadenie nerozkradli, nebol prestavaný a prakticky od znárodnenia slúži účelom múzea. Takže všetko, čo tu budete vidieť, patrilo členom rodu Andrássy, ktorých považujeme za najvýznamnejších aristokratov v Európe v 19. storočí. Betliar bol skutočne luxusným sídlom, ktoré bolo postavené pre účely reprezentácie svojich majiteľov. Na mieste staršieho menšieho renesančného kaštieľa (zo 17. alebo začiatku storočia) vznikla v rokoch 1881-86 za grófa Emanuel I. Andrássyho (1821-1891), obývajúceho v tom čase kaštieľ v Parchovanoch na Zemplíne, rezidencia, ktorú využíval predovšetkým ako poľovnícke sídlo a múzeum pre svoju bohatú zbierku. Gróf sa inšpiroval predovšetkým anglickými vidieckymi sídlami, no na kaštieli môžeme nájsť aj prvky ovplyvnené francúzskou architektúrou. Kaštieľ je súčasťou komplexu budov, ktoré zabezpečovali pohodlie jeho obyvateľov: tu, kde je náš bufet a pokladňa, boli kuchyňa a byty služobníctva, východne od kaštieľa stál ateliér a byt mladšieho grófa a na opačnej strane boli koniarne a hospodársky dvor. Emanuelov syn, gróf Gejza I. (1856-1938) nechal kaštieľ začiatkom 20. storočia (asi 1905) zmodernizovať, čím vznikla skutočne luxusná rezidencia s elektrickým osvetlením, ústredným kúrením, 16 kúpeľňami, krásnou knižnicou a početnými pohodlnými apartmánmi, kde okrem jeho rodiny bývala aj spoločenská elita, zúčastňujúca sa na chýrnych betliarskych poľovačkách. Poľovačky na medvede, vysokú zver, vlky či diviaky sa usporadúvali v betliarskych revíroch a v okolitých lesoch, ktoré obklopujú náš rozsiahly anglický park. Starý Egypt oddávna fascinoval nielen vedcov a bádateľov, ale aj zberateľov a cestovateľov, ktorí často putovali za unikátnymi artefaktmi aj celé mesiace. Cestovateľská vášeň sa u Andrássyovcov spájala s tou zberateľskou, vďaka čomu sa Betliar ako jeden z mála šľachtických sídel v strednej Európe môže popýšiť unikátnou kolekciou egyptologických cenností. K ťažiskovým zbierkam patrí múmia kňaza boha Amona z pohrebiska v Gíze, datovaná do 12.-11. stor. pred Kr. a múmia dieťaťa z bližšie neurčeného egyptského náleziska z obdobia 5.-4. stor. pred Kr. Dopĺňajú ich hrobové nálezy vo forme drobných plastík – amuletov a ich fragmentov, ktoré zastupujú rôzne obdobia, počnúc 7. stor. pred Kr. po 1. stor po Kr. Obnovená expozícia v duchu najmodernejších výstavníckych trendov prezentuje tri okruhy tém: Andrássyovci ako zberatelia a cestovatelia, Staroveký Egypt a "Egypt revival" – znovuobjavenie egyptského umenia. Všetky predmety pochádzajú z pozostalosti Andrássyovcov a vždy boli súčasťou zbierkového fondu kaštieľa v Betliari. Poľovanie patrilo v minulosti k obľúbeným voľnočasovým aktivitám aristokracie. Tento šport-koníček v kombinácii s fascináciou exotickými krajinami mali za následok početné cesty šľachty na Ďaleký a Blízky východ i do južnejších krajín Afriky. V roku 1849 podnikol dobrodružnú cestu do Indie gróf Emanuel I. Andrássy (1821-1891), ktorého považujeme za zakladateľa betliarskej zbierky trofejí a rarít. V jeho šľapajách pokračoval aj jeho syn Gejza I. Andrássy (1856-1938), ktorý sa preslávil ako poľovník a nadšenec pre všetko, čo bolo nebezpečné a napínavé. Expozícia preparátov z Afriky a Ázie je inštalovaná v priestoroch zimnej záhrady kaštieľa tak, aby v návštevníkoch evokovala atmosféru doby, kedy kaštieľ navštevovali významné osobnosti európskych dejín.
8 penduduk tempatan mengesyorkan
Kaštieľ Andrássyovcov
9/17 KaštieľnáKaštieľ v Betliari je jediným kaštieľom na Slovensku, ktorý sa po roku 1945 zachoval so svojim pôvodným zariadením a zbierkami. Nepostretol ho osud ostatných našich šľachtických rezidencií – jeho zariadenie nerozkradli, nebol prestavaný a prakticky od znárodnenia slúži účelom múzea. Takže všetko, čo tu budete vidieť, patrilo členom rodu Andrássy, ktorých považujeme za najvýznamnejších aristokratov v Európe v 19. storočí. Betliar bol skutočne luxusným sídlom, ktoré bolo postavené pre účely reprezentácie svojich majiteľov. Na mieste staršieho menšieho renesančného kaštieľa (zo 17. alebo začiatku storočia) vznikla v rokoch 1881-86 za grófa Emanuel I. Andrássyho (1821-1891), obývajúceho v tom čase kaštieľ v Parchovanoch na Zemplíne, rezidencia, ktorú využíval predovšetkým ako poľovnícke sídlo a múzeum pre svoju bohatú zbierku. Gróf sa inšpiroval predovšetkým anglickými vidieckymi sídlami, no na kaštieli môžeme nájsť aj prvky ovplyvnené francúzskou architektúrou. Kaštieľ je súčasťou komplexu budov, ktoré zabezpečovali pohodlie jeho obyvateľov: tu, kde je náš bufet a pokladňa, boli kuchyňa a byty služobníctva, východne od kaštieľa stál ateliér a byt mladšieho grófa a na opačnej strane boli koniarne a hospodársky dvor. Emanuelov syn, gróf Gejza I. (1856-1938) nechal kaštieľ začiatkom 20. storočia (asi 1905) zmodernizovať, čím vznikla skutočne luxusná rezidencia s elektrickým osvetlením, ústredným kúrením, 16 kúpeľňami, krásnou knižnicou a početnými pohodlnými apartmánmi, kde okrem jeho rodiny bývala aj spoločenská elita, zúčastňujúca sa na chýrnych betliarskych poľovačkách. Poľovačky na medvede, vysokú zver, vlky či diviaky sa usporadúvali v betliarskych revíroch a v okolitých lesoch, ktoré obklopujú náš rozsiahly anglický park. Starý Egypt oddávna fascinoval nielen vedcov a bádateľov, ale aj zberateľov a cestovateľov, ktorí často putovali za unikátnymi artefaktmi aj celé mesiace. Cestovateľská vášeň sa u Andrássyovcov spájala s tou zberateľskou, vďaka čomu sa Betliar ako jeden z mála šľachtických sídel v strednej Európe môže popýšiť unikátnou kolekciou egyptologických cenností. K ťažiskovým zbierkam patrí múmia kňaza boha Amona z pohrebiska v Gíze, datovaná do 12.-11. stor. pred Kr. a múmia dieťaťa z bližšie neurčeného egyptského náleziska z obdobia 5.-4. stor. pred Kr. Dopĺňajú ich hrobové nálezy vo forme drobných plastík – amuletov a ich fragmentov, ktoré zastupujú rôzne obdobia, počnúc 7. stor. pred Kr. po 1. stor po Kr. Obnovená expozícia v duchu najmodernejších výstavníckych trendov prezentuje tri okruhy tém: Andrássyovci ako zberatelia a cestovatelia, Staroveký Egypt a "Egypt revival" – znovuobjavenie egyptského umenia. Všetky predmety pochádzajú z pozostalosti Andrássyovcov a vždy boli súčasťou zbierkového fondu kaštieľa v Betliari. Poľovanie patrilo v minulosti k obľúbeným voľnočasovým aktivitám aristokracie. Tento šport-koníček v kombinácii s fascináciou exotickými krajinami mali za následok početné cesty šľachty na Ďaleký a Blízky východ i do južnejších krajín Afriky. V roku 1849 podnikol dobrodružnú cestu do Indie gróf Emanuel I. Andrássy (1821-1891), ktorého považujeme za zakladateľa betliarskej zbierky trofejí a rarít. V jeho šľapajách pokračoval aj jeho syn Gejza I. Andrássy (1856-1938), ktorý sa preslávil ako poľovník a nadšenec pre všetko, čo bolo nebezpečné a napínavé. Expozícia preparátov z Afriky a Ázie je inštalovaná v priestoroch zimnej záhrady kaštieľa tak, aby v návštevníkoch evokovala atmosféru doby, kedy kaštieľ navštevovali významné osobnosti európskych dejín.
Huta Etelka je železným srdcom Gemera. Vysoká pec bola postavená v roku 1867 grófom Emanuelem Andrássym, ktorý ju pomenoval po svojej matke. Vďaka hute sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia znovu obnovila železiarska výroba. V časoch najväčšieho rozmachu bola huta Etelka rozsiahlym a prosperujúcim podnikom. Do súčasnosti sa ako-tak zachovala hutná budova s vysokou pecou. Huta Etelka patrí k najkrajším peciam na Slovensku. Vysoká pec Etelky mala výšku 11 metrov, objem 60 m3, pilierovú konštrukciu a otvorenú hruď. Huta aktívne fungovala do roku 1907. Na ohrev slúžil liatinový ohrievač, vysokopecné dúchadlo bolo poháňané vodným kolesom. Táto huta produkovala surové železo, ktoré malo svoj odbyt v erárnych železiarňach pri Hronci. Určité snahy o využitie objektu boli v roku 1910, keď hutu upravili na mokrú gravitačnú úpravňu rudy, ktorá sa ale neosvedčila. Dnes je technickou pamiatkou, ktorá však v rukách súkromných vlastníkov postupne schátrala. Kroky na jej obnovenie podniká najmä nezisková organizácia Barbora, ktorá ju plánuje zrekonštruovať v spolupráci so Združením baníckych spolkov a cechov Slovenska.
Huta Etelka
Huta Etelka je železným srdcom Gemera. Vysoká pec bola postavená v roku 1867 grófom Emanuelem Andrássym, ktorý ju pomenoval po svojej matke. Vďaka hute sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia znovu obnovila železiarska výroba. V časoch najväčšieho rozmachu bola huta Etelka rozsiahlym a prosperujúcim podnikom. Do súčasnosti sa ako-tak zachovala hutná budova s vysokou pecou. Huta Etelka patrí k najkrajším peciam na Slovensku. Vysoká pec Etelky mala výšku 11 metrov, objem 60 m3, pilierovú konštrukciu a otvorenú hruď. Huta aktívne fungovala do roku 1907. Na ohrev slúžil liatinový ohrievač, vysokopecné dúchadlo bolo poháňané vodným kolesom. Táto huta produkovala surové železo, ktoré malo svoj odbyt v erárnych železiarňach pri Hronci. Určité snahy o využitie objektu boli v roku 1910, keď hutu upravili na mokrú gravitačnú úpravňu rudy, ktorá sa ale neosvedčila. Dnes je technickou pamiatkou, ktorá však v rukách súkromných vlastníkov postupne schátrala. Kroky na jej obnovenie podniká najmä nezisková organizácia Barbora, ktorá ju plánuje zrekonštruovať v spolupráci so Združením baníckych spolkov a cechov Slovenska.
Kaplnka sv. Anny je gotická jednoloďová kaplnka z prvej polovice 14. storočia a s barokovou polkruhovou apsidou, čo je polkruhový výklenok slúžiaci v stredoveku ako záver kostola, v ktorom býval umiestnený oltár. Kaplnka sa nachádza asi 3 km na severozápad od obce Hrušov, na lúke obkolesenej lesom a vinicami. Fragmenty fresiek v interiéri kaplnky sú z 15. storočia, ktoré boli počas reformácie zatreté. Kaplnka pôvodne patrila mníšskemu rádu Benediktínov, ktorý sa zaoberal pestovaním ovocia, zeleniny a viniča.Víno dodávali aj na Turniansky hrad. V 15. storočí sa na určitú dobu dostal s prestávkami do rúk vojsk Jána Jiskru z Brandýsa a aj bratríckych vojsk. V roku 1451 sa kostolíka zmocnili vojská Jána Jiskru z Brandýsa (1400-1469). Po odchode Jána Jiskru z Uhorska začiatkom roku 1453 prešla väčšia časť jeho vojsk otvorene na stranu bratríkov. Hlavným hajtmanom bratríkov na celom území Gemera a západných častí Abova bol Jakub z Paňoviec, prezývaný Teľa. Nápisy v omietke dokladajú dáta obnovy kaplnky v rokoch 1522 a 1603. Čiastočne bola prestavaná začiatkom 18. storočia v barokovom slohu, kedy tu bola pristavaná polkruhová východná apsida.V osemdesiatych rokoch bola stavba neodborne renovovaná. Dôkladná renovácia prebehla až v roku 2009.V kaplnke sa našli dva hroby, ktorých poloha je v dlážke kaplnky vyznačená dvoma krížmi. Na južnej strane lode sa zachovali vysoké gotické okná a na severnej zvyšky malieb. Na západnej stene lode sa zachoval obraz kráľa sv. Ladislava. Ladislav I. Svätý (27. jún 1040, Poľské kráľovstvo – 29. júl 1095, Nitra, Nitrianske kniežatstvo) bol knieža Nitrianskeho kniežatstva v rokoch 1063 a 1074 – 1077 (spoluknieža 1064 – 1074) a uhorský kráľ v rokoch 1077 až 1095. K reštaurovaniu malieb došlo v roku 1981. Dodnes sa tu raz ročne konajú náboženské púte po sviatku sv. Anny
Kaplnka sv. Anny
Kaplnka sv. Anny je gotická jednoloďová kaplnka z prvej polovice 14. storočia a s barokovou polkruhovou apsidou, čo je polkruhový výklenok slúžiaci v stredoveku ako záver kostola, v ktorom býval umiestnený oltár. Kaplnka sa nachádza asi 3 km na severozápad od obce Hrušov, na lúke obkolesenej lesom a vinicami. Fragmenty fresiek v interiéri kaplnky sú z 15. storočia, ktoré boli počas reformácie zatreté. Kaplnka pôvodne patrila mníšskemu rádu Benediktínov, ktorý sa zaoberal pestovaním ovocia, zeleniny a viniča.Víno dodávali aj na Turniansky hrad. V 15. storočí sa na určitú dobu dostal s prestávkami do rúk vojsk Jána Jiskru z Brandýsa a aj bratríckych vojsk. V roku 1451 sa kostolíka zmocnili vojská Jána Jiskru z Brandýsa (1400-1469). Po odchode Jána Jiskru z Uhorska začiatkom roku 1453 prešla väčšia časť jeho vojsk otvorene na stranu bratríkov. Hlavným hajtmanom bratríkov na celom území Gemera a západných častí Abova bol Jakub z Paňoviec, prezývaný Teľa. Nápisy v omietke dokladajú dáta obnovy kaplnky v rokoch 1522 a 1603. Čiastočne bola prestavaná začiatkom 18. storočia v barokovom slohu, kedy tu bola pristavaná polkruhová východná apsida.V osemdesiatych rokoch bola stavba neodborne renovovaná. Dôkladná renovácia prebehla až v roku 2009.V kaplnke sa našli dva hroby, ktorých poloha je v dlážke kaplnky vyznačená dvoma krížmi. Na južnej strane lode sa zachovali vysoké gotické okná a na severnej zvyšky malieb. Na západnej stene lode sa zachoval obraz kráľa sv. Ladislava. Ladislav I. Svätý (27. jún 1040, Poľské kráľovstvo – 29. júl 1095, Nitra, Nitrianske kniežatstvo) bol knieža Nitrianskeho kniežatstva v rokoch 1063 a 1074 – 1077 (spoluknieža 1064 – 1074) a uhorský kráľ v rokoch 1077 až 1095. K reštaurovaniu malieb došlo v roku 1981. Dodnes sa tu raz ročne konajú náboženské púte po sviatku sv. Anny
Štvrte
Ukážky tradičných remesiel ako košikárstvo, tkanie na krosnách a pečenie chleba vás čaká v Remeselníckom dome v Krásnohorskej Dlhej Lúke. Remeselnícky dom sa nachádza v areáli pôvodného kaštieľa Andrássyovcov v Krásnohorskej Dlhej Lúke, v ktorom sa v súčasnosti nachádza aj areál miestnej školy a škôlky. Združenie gemerských remeselníkov vzniklo v roku 2002, má viac ako 50 členov – remeselníkov z celého Gemera. Ich cieľom je oživenie tradičných gemerských remesiel s dôrazom na zachovanie ich ľudovoumeleckej čistoty, vytvorenie tvorivej umeleckej dielne, vyhľadanie remeselníkov a ich evidencia a nadviazanie spolupráce. Za týmto cieľom bol zrekonštruovaný sedliacky dom v obci Krásnohorská Dlhá Lúka, kde je vytvorená remeselnícka dielňa – Remeselnícky dom. Návštevníkom prezentuje remeslá ako košikárstvo, tkanie na tradičných krosnách, výroba papiera, ukážky hrnčiarskej práce s možnosťou zakúpenia suvenírov. Počas mesiacov júl – august sa raz v týždni koná ukážkové pečenie chleba v tradičnej vonkajšej peci. Medzi ďalšie činnosti združenia patrí organizovanie letných táborov pre deti a mládež. Najznámejší je Remeselnícky tábor pre deti. Najvýznamnejším podujatím je Gemerský remeselnícky jarmok s účasťou vyše 100 remeselníkov a starožitníkov. Jeho súčasťou je aj gastronomická prezentácia a súťaž vo varení.
Krásnohorská Dlhá Lúka
Ukážky tradičných remesiel ako košikárstvo, tkanie na krosnách a pečenie chleba vás čaká v Remeselníckom dome v Krásnohorskej Dlhej Lúke. Remeselnícky dom sa nachádza v areáli pôvodného kaštieľa Andrássyovcov v Krásnohorskej Dlhej Lúke, v ktorom sa v súčasnosti nachádza aj areál miestnej školy a škôlky. Združenie gemerských remeselníkov vzniklo v roku 2002, má viac ako 50 členov – remeselníkov z celého Gemera. Ich cieľom je oživenie tradičných gemerských remesiel s dôrazom na zachovanie ich ľudovoumeleckej čistoty, vytvorenie tvorivej umeleckej dielne, vyhľadanie remeselníkov a ich evidencia a nadviazanie spolupráce. Za týmto cieľom bol zrekonštruovaný sedliacky dom v obci Krásnohorská Dlhá Lúka, kde je vytvorená remeselnícka dielňa – Remeselnícky dom. Návštevníkom prezentuje remeslá ako košikárstvo, tkanie na tradičných krosnách, výroba papiera, ukážky hrnčiarskej práce s možnosťou zakúpenia suvenírov. Počas mesiacov júl – august sa raz v týždni koná ukážkové pečenie chleba v tradičnej vonkajšej peci. Medzi ďalšie činnosti združenia patrí organizovanie letných táborov pre deti a mládež. Najznámejší je Remeselnícky tábor pre deti. Najvýznamnejším podujatím je Gemerský remeselnícky jarmok s účasťou vyše 100 remeselníkov a starožitníkov. Jeho súčasťou je aj gastronomická prezentácia a súťaž vo varení.
Krásny výhľad, turistika
Najrozsiahlejším horským celkom Slovenského rudohoria sú Volovské vrchy, ktoré sú medzi turistami veľmi obľúbené. Ich časť v blízkosti mesta Rožňava tvorí vrcholová asi 10 metrov vysoká skupina vápencových brál na hôľnatom vrchole vrchu Volovca nazývaná Skalisko. Spolu tvoria dvojvrchol Skalisko – Volovec. Celé územie vrchu je porastené kosodrevinou a bohatou flórou. Pri výstupe síce budete prekonávať takmer tisíc výškových metrov, avšak trasa je príjemná a vedie dobrou lesnou cestou. Pred záverečným strmým stúpaním si môžete dopriať oddych na Chate Volovec, ktorá ponúka pre turistov stravovanie a dokonca aj ubytovanie. Pri chate nájdete výdatný horský prameň, ktorý najmä v lete padne vhod. Vrcholovú časť tvoria, ako inak, skaliská, ale tiež i väčšia lúka. Odtiaľto sa vám za dobrého počasia naskytnú krásne kruhové výhľady. Za ideálnych podmienok je okrem Vysokých a Nízkych Tatier vidieť až na Ukrajinu a do Maďarska.
Skalisko
Najrozsiahlejším horským celkom Slovenského rudohoria sú Volovské vrchy, ktoré sú medzi turistami veľmi obľúbené. Ich časť v blízkosti mesta Rožňava tvorí vrcholová asi 10 metrov vysoká skupina vápencových brál na hôľnatom vrchole vrchu Volovca nazývaná Skalisko. Spolu tvoria dvojvrchol Skalisko – Volovec. Celé územie vrchu je porastené kosodrevinou a bohatou flórou. Pri výstupe síce budete prekonávať takmer tisíc výškových metrov, avšak trasa je príjemná a vedie dobrou lesnou cestou. Pred záverečným strmým stúpaním si môžete dopriať oddych na Chate Volovec, ktorá ponúka pre turistov stravovanie a dokonca aj ubytovanie. Pri chate nájdete výdatný horský prameň, ktorý najmä v lete padne vhod. Vrcholovú časť tvoria, ako inak, skaliská, ale tiež i väčšia lúka. Odtiaľto sa vám za dobrého počasia naskytnú krásne kruhové výhľady. Za ideálnych podmienok je okrem Vysokých a Nízkych Tatier vidieť až na Ukrajinu a do Maďarska.
Pri obci Rožňavské Bystré sa nachádza prírodná rezervácia Gerlašské skaly. Zaberajú severné svahy Plešiveckej planiny a predstavujú bizarný geomorfologický skalný útvar so skalnými stenami, terasami a sutinami, obklopený bukovým lesom a pasienkami. Súčasťou prírodnej rezervácie je aj výhľadová skala a nevýrazný planinový vrch Gerlašská skala (752 m.n.m.). Prírodná rezervácia je vyhlásená na ochranu esteticky pôsobivých skalných útvarov a jaskýň tejto časti Plešiveckej planiny a zachovalými pôvodnými biocenózami s výskytom zriedkavých rastlinných a živočíšnych druhov a spoločenstiev. Pod skalnými útvarmi Gerlašských skál sa nachádza najväčšia hustota jaskýň. Na Gerlašskú skalu vedú turistické značkované trasy z obce Rakovnica (zelená 2,15 hod.) a z obce Štítnik (modrá – 1,45 hod.). Dobrým východiskom okrem spomínaných obcí je aj obec Kružná po žltej turistickej trase po rázcestie Veľký vrch (721 m), odtiaľ po zelenej turistickej trase až ku rázcestníku Gerlašská skala (752 m.n.m.). Celkovo sa dá táto trasa absolvovať za 1,45 hod.
Gerlašská skala
Pri obci Rožňavské Bystré sa nachádza prírodná rezervácia Gerlašské skaly. Zaberajú severné svahy Plešiveckej planiny a predstavujú bizarný geomorfologický skalný útvar so skalnými stenami, terasami a sutinami, obklopený bukovým lesom a pasienkami. Súčasťou prírodnej rezervácie je aj výhľadová skala a nevýrazný planinový vrch Gerlašská skala (752 m.n.m.). Prírodná rezervácia je vyhlásená na ochranu esteticky pôsobivých skalných útvarov a jaskýň tejto časti Plešiveckej planiny a zachovalými pôvodnými biocenózami s výskytom zriedkavých rastlinných a živočíšnych druhov a spoločenstiev. Pod skalnými útvarmi Gerlašských skál sa nachádza najväčšia hustota jaskýň. Na Gerlašskú skalu vedú turistické značkované trasy z obce Rakovnica (zelená 2,15 hod.) a z obce Štítnik (modrá – 1,45 hod.). Dobrým východiskom okrem spomínaných obcí je aj obec Kružná po žltej turistickej trase po rázcestie Veľký vrch (721 m), odtiaľ po zelenej turistickej trase až ku rázcestníku Gerlašská skala (752 m.n.m.). Celkovo sa dá táto trasa absolvovať za 1,45 hod.
Najvyšší bodom obce Rudná je vrch Turecká s výškou 954 metrov, ktorý je vyvrcholením turistického chodníka. „Náučný chodník Turecká“ sa venuje baníckej a lesníckej tematike a má dĺžku 8,2 km. Na trase chodníka je rozmiestnených 26 ks náučných tabúľ a 2 altánky slúžiace na oddych. Tento náučný chodník vám prezradí množstvo informácií o ťažbe nerastných surovín v okolí Rudná ako napríklad aj o Cigánskom bunkri. Je to štôlňa dlhá 60 m. Meno dostala počas II. svetovej vojny, lebo sa sem schovali Cigáni pred odvlečením do zajatia. V dávnejšej dobe sa tu ťažilo zlato a striebro, neskôr až do roku 1979 železná ruda, keď bola ťažba zastavená. Písomné zmienky napovedajú, že vznik obce sa datuje k roku 1427, ale ťažba prebiehala už skôr. Rozmach baníctva nastal až v 19. storočí. Vrch Turecká je pomenovaný podľa bojov s Osmanmi, ktoré sa udiali v roku 1556. Na vrchu je vyhliadková veža vysoká 15 metrov. Pri peknom počasí je vidieť Kráľovú hoľu a Tatry.
Turecká
Najvyšší bodom obce Rudná je vrch Turecká s výškou 954 metrov, ktorý je vyvrcholením turistického chodníka. „Náučný chodník Turecká“ sa venuje baníckej a lesníckej tematike a má dĺžku 8,2 km. Na trase chodníka je rozmiestnených 26 ks náučných tabúľ a 2 altánky slúžiace na oddych. Tento náučný chodník vám prezradí množstvo informácií o ťažbe nerastných surovín v okolí Rudná ako napríklad aj o Cigánskom bunkri. Je to štôlňa dlhá 60 m. Meno dostala počas II. svetovej vojny, lebo sa sem schovali Cigáni pred odvlečením do zajatia. V dávnejšej dobe sa tu ťažilo zlato a striebro, neskôr až do roku 1979 železná ruda, keď bola ťažba zastavená. Písomné zmienky napovedajú, že vznik obce sa datuje k roku 1427, ale ťažba prebiehala už skôr. Rozmach baníctva nastal až v 19. storočí. Vrch Turecká je pomenovaný podľa bojov s Osmanmi, ktoré sa udiali v roku 1556. Na vrchu je vyhliadková veža vysoká 15 metrov. Pri peknom počasí je vidieť Kráľovú hoľu a Tatry.
Táto skala je bez preháňania miesto, kde vám krajina leží pod nohami. Jeden z najkrajších výhľadov na rožňavskú kotlinu nájdete na Dievčenskej skale. Výlet na ňu je spojený s príjemným prírodným prostredím Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras. Neveľká skalná plošina sa nachádza v blízkosti vysielača nad obcou Jovice, viditeľná je teda už z niekoľkokilometrovej diaľky a je takmer nemožné na ceste k nej zablúdiť. Nielen samotná Dievčenská skala, ale aj cesta k nej je mimoriadne atraktívna. Severná časť Silickej planiny je priam učebnicovou ukážkou rozmanitosti krasovej krajiny. Medzi najfrekventovanejšie úkazy tu patria vápencové škrapy a vysoký počet krasových závrtov. Samozrejme, aj väčšie i menšie priepasti a jaskynky. Pôvod názvu Dievčenská skala je zatiaľ nepoznaným tajomstvom. V minulosti, keď ešte nebol Slovenský kras národným parkom, ale „len“ chránenou krajinnou oblasťou, sa na lúkach blízko vyhliadky pásli jalovice pričom murovaný príbytok pre pastierov stojí na Škridľovom košiari dodnes. Podľa tvrdenia jedného z pasúcich mužov je vraj názov odvodený od starého ženského kláštora, ktorý tam kedysi stával, ako hovorí stará povesť. Toto vyjadrenie však asi nemožno brať celkom vážne, pretože kláštory sa nezvykli stavať na miestach, kde nie je voda. Nenachádza sa o ňom ani žiaden historický zápis a niet tam ani stopy po základoch starej stavby. Z geomorfologického hľadiska patri do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Slovenský kras (podcelok Silická planina). Dievčenská skala leží v nadmorskej výške 660 metrov a na jeho severnom svahu sa nachádza neveľká výhľadová skalná plošina so zráznym svahom a malou takmer terasovitou lúčkou. Skalnatý okraj Dievčenskej skaly ponúka prekrásny panoramatický výhľad a to nielen na celú Rožňavskú kotlinu. Na západe vidieť Plešiveckú planinu, na severe mesto Rožňava, obec Jovice, Volovské vrchy s vrchmi Čertova hoľa (1245 m n. m.), Skalisko (1293 m n. m.), Pipítka (1255 m n. m.), Kojšovská hoľa (1246 m n. m.) a Osadník (1186 m n. m.), na severozápade Revúcku vrchovinu s vrchom Turecká (953 m n. m.), na severovýchode hrad Krásna Hôrka, pamiatku Mauzóleum Dionýza Andrássyho a obec Krásnohorské Podhradie, na východe planinu Horný vrch a obce Krásnohorská dlhá Lúka a Lipovník. Jej skalnatý okraj, ktorý tvorí mohutná a strmá vápencová stena je dobre viditeľný z rôznych miest Rožňavskej kotliny. Na vrcholovej časti Dievčenskej skaly sa nachádza vysielač.
Dievčenská skala
Táto skala je bez preháňania miesto, kde vám krajina leží pod nohami. Jeden z najkrajších výhľadov na rožňavskú kotlinu nájdete na Dievčenskej skale. Výlet na ňu je spojený s príjemným prírodným prostredím Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras. Neveľká skalná plošina sa nachádza v blízkosti vysielača nad obcou Jovice, viditeľná je teda už z niekoľkokilometrovej diaľky a je takmer nemožné na ceste k nej zablúdiť. Nielen samotná Dievčenská skala, ale aj cesta k nej je mimoriadne atraktívna. Severná časť Silickej planiny je priam učebnicovou ukážkou rozmanitosti krasovej krajiny. Medzi najfrekventovanejšie úkazy tu patria vápencové škrapy a vysoký počet krasových závrtov. Samozrejme, aj väčšie i menšie priepasti a jaskynky. Pôvod názvu Dievčenská skala je zatiaľ nepoznaným tajomstvom. V minulosti, keď ešte nebol Slovenský kras národným parkom, ale „len“ chránenou krajinnou oblasťou, sa na lúkach blízko vyhliadky pásli jalovice pričom murovaný príbytok pre pastierov stojí na Škridľovom košiari dodnes. Podľa tvrdenia jedného z pasúcich mužov je vraj názov odvodený od starého ženského kláštora, ktorý tam kedysi stával, ako hovorí stará povesť. Toto vyjadrenie však asi nemožno brať celkom vážne, pretože kláštory sa nezvykli stavať na miestach, kde nie je voda. Nenachádza sa o ňom ani žiaden historický zápis a niet tam ani stopy po základoch starej stavby. Z geomorfologického hľadiska patri do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Slovenský kras (podcelok Silická planina). Dievčenská skala leží v nadmorskej výške 660 metrov a na jeho severnom svahu sa nachádza neveľká výhľadová skalná plošina so zráznym svahom a malou takmer terasovitou lúčkou. Skalnatý okraj Dievčenskej skaly ponúka prekrásny panoramatický výhľad a to nielen na celú Rožňavskú kotlinu. Na západe vidieť Plešiveckú planinu, na severe mesto Rožňava, obec Jovice, Volovské vrchy s vrchmi Čertova hoľa (1245 m n. m.), Skalisko (1293 m n. m.), Pipítka (1255 m n. m.), Kojšovská hoľa (1246 m n. m.) a Osadník (1186 m n. m.), na severozápade Revúcku vrchovinu s vrchom Turecká (953 m n. m.), na severovýchode hrad Krásna Hôrka, pamiatku Mauzóleum Dionýza Andrássyho a obec Krásnohorské Podhradie, na východe planinu Horný vrch a obce Krásnohorská dlhá Lúka a Lipovník. Jej skalnatý okraj, ktorý tvorí mohutná a strmá vápencová stena je dobre viditeľný z rôznych miest Rožňavskej kotliny. Na vrcholovej časti Dievčenskej skaly sa nachádza vysielač.
Zejmarská roklina patrí k najmenším roklinám v Slovenskom Raji, no určite nie je zanedbateľná. Obsahuje všetko, čo má správna roklina v raji mať – rebríky, neuveriteľné vodopády, lávky a hlavne krásne zákutia. Ak ste ju ešte nenavštívili, je načase plánovať cestu. Zejmarská roklina nepatrí k tým ťažkým trasám v Slovenskom Raji, práveže by sme ju zaradili medzi kratšie a menej namáhavé trasy. To jej ale neuberá na príťažlivosti! Bezproblémovo sa dá zvládnuť za dve a pol hodinky, s lepším tempom aj skôr. Ohľadom náročnosti, treba rátať s typickými prvkami Slovenského Raja ako sú lávky, rebríky, stupačky a vodopády. Prírodné krásy sú pomenované aj podľa kapitána Jána Nálepku, hrdinu druhej svetovej vojny, ktorý pôsobil práve v osade Biele vody ako učiteľ. Najvyšší vodopád, na ktorý v Zejmarskej rokline narazíte je Nálepkov vodopád s výškou neuveriteľných 22,5 metra. Na jar sa môžete brodiť cez rozvodnené potôčiky, takže treba rátať s mokrým blatovým a šmykľavým terénom. V prípade, že beriete menšie deti, je dobré ich na určitých úsekoch strážiť, môže to byť pre ne náročnejšie.
Zejmarská roklina
Zejmarská roklina patrí k najmenším roklinám v Slovenskom Raji, no určite nie je zanedbateľná. Obsahuje všetko, čo má správna roklina v raji mať – rebríky, neuveriteľné vodopády, lávky a hlavne krásne zákutia. Ak ste ju ešte nenavštívili, je načase plánovať cestu. Zejmarská roklina nepatrí k tým ťažkým trasám v Slovenskom Raji, práveže by sme ju zaradili medzi kratšie a menej namáhavé trasy. To jej ale neuberá na príťažlivosti! Bezproblémovo sa dá zvládnuť za dve a pol hodinky, s lepším tempom aj skôr. Ohľadom náročnosti, treba rátať s typickými prvkami Slovenského Raja ako sú lávky, rebríky, stupačky a vodopády. Prírodné krásy sú pomenované aj podľa kapitána Jána Nálepku, hrdinu druhej svetovej vojny, ktorý pôsobil práve v osade Biele vody ako učiteľ. Najvyšší vodopád, na ktorý v Zejmarskej rokline narazíte je Nálepkov vodopád s výškou neuveriteľných 22,5 metra. Na jar sa môžete brodiť cez rozvodnené potôčiky, takže treba rátať s mokrým blatovým a šmykľavým terénom. V prípade, že beriete menšie deti, je dobré ich na určitých úsekoch strážiť, môže to byť pre ne náročnejšie.
Na severozápadnom svahu Silickej planiny, nad obcou Brzotín a Brzotínskymi rybníkmi sa vo výške 598 m. n. m. nachádza výhľadová Brzotínska skala. Z geomorfologického hľadiska patri do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Slovenský kras (podcelok Silická planina). Skalná stena skalnej plošinky prudko spadá do kaňonu rieky Slanej a Rožňavskej kotliny. Od roku 2017 je turisticky sprístupnená Klubom slovenských turistov Rožňava, ktorý tu k tejto vyhliadke osadili nové smerovníky so súhlasom Správy Národného parku Slovenský kras. Brzotínska skala zo svojej výhľadovej skalnej plošinky ponúka jedinečný výhľad do okolia a to hlavne na Rožňavskú kotlinu. Na západe vidieť Plešiveckú planinu, na juhozápade kaňon rieky Slanej, na severe obec Brzotín, Brzotínske rybníky, Revúcku vrchovinu s vrchom Turecká (953 m n.m.), na severovýchode mesto Rožňava, čiastočne Volovské vrchy s vrchmi Skalisko – Volovec (1293 m n. m.) a Pipítka (1225 m. n. m.). Na geologickej stavbe Brzotinskej skaly sa podieľajú prevažne strednotriasové svetlé wettersteinské vápence. Brzotínska skala je súčasťou národnej prírodnej rezervácie Brzotínske skaly, ktorá bola vyhlásená v roku 1984 pre svoju výraznú krajinársku, geomorfologickú a biologickú hodnotu. Svojou rozlohou 433,78 ha patrí národná prírodná rezervácia k najväčším rezerváciám na území Slovenského krasu. Rastie tu niekoľko vzácnych a chránených i endemických druhov našej flóry. Dobrými východiskami ku výhľadovej skale sú obce Jovice, Plešivec , Silica a stredisko Gombasek.
Brzotínske skaly
Na severozápadnom svahu Silickej planiny, nad obcou Brzotín a Brzotínskymi rybníkmi sa vo výške 598 m. n. m. nachádza výhľadová Brzotínska skala. Z geomorfologického hľadiska patri do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Slovenský kras (podcelok Silická planina). Skalná stena skalnej plošinky prudko spadá do kaňonu rieky Slanej a Rožňavskej kotliny. Od roku 2017 je turisticky sprístupnená Klubom slovenských turistov Rožňava, ktorý tu k tejto vyhliadke osadili nové smerovníky so súhlasom Správy Národného parku Slovenský kras. Brzotínska skala zo svojej výhľadovej skalnej plošinky ponúka jedinečný výhľad do okolia a to hlavne na Rožňavskú kotlinu. Na západe vidieť Plešiveckú planinu, na juhozápade kaňon rieky Slanej, na severe obec Brzotín, Brzotínske rybníky, Revúcku vrchovinu s vrchom Turecká (953 m n.m.), na severovýchode mesto Rožňava, čiastočne Volovské vrchy s vrchmi Skalisko – Volovec (1293 m n. m.) a Pipítka (1225 m. n. m.). Na geologickej stavbe Brzotinskej skaly sa podieľajú prevažne strednotriasové svetlé wettersteinské vápence. Brzotínska skala je súčasťou národnej prírodnej rezervácie Brzotínske skaly, ktorá bola vyhlásená v roku 1984 pre svoju výraznú krajinársku, geomorfologickú a biologickú hodnotu. Svojou rozlohou 433,78 ha patrí národná prírodná rezervácia k najväčším rezerváciám na území Slovenského krasu. Rastie tu niekoľko vzácnych a chránených i endemických druhov našej flóry. Dobrými východiskami ku výhľadovej skale sú obce Jovice, Plešivec , Silica a stredisko Gombasek.
Zádielska dolina sa nachádza vo východnej časti Slovenského krasu hneď za malebnou a turistickou obcou Zádiel. Vytvoril ju Chotárny potok nazývaný aj ako Blatnica alebo Blatný potok v mohutných vápencových vrstvách. Tento potok tu vytvára aj malé vodopády a kaskády. Monumentálna krasová tiesňava je dlhá približne 3.3 km. Tiesňava je mestami len 10 m široká a jej vápencové steny dosahujú relatívnu výšku cez 310 m. Najväčším a najdlhším stupňovitým vodopádom je Veľká Zádielska kaskáda a miesto široké len 10 m sa volá Zádielska brána. Zádielská dolina je najhlbšiou tiesňavou na Slovensku a je orientovaná od severu na juh. V členitej tiesňave sú pozoruhodné bralá, kolmé steny a skalné útesy, ktoré sú pestré svojimi tvarmi, bizarnosťou a mohutnosťou. V jej horných častiach vidíme silne zvetrané a utvárajúce početné vežičky, medzi ktorými sa nachádzajú úžľabiny. Dolina je v horných častiach zarastená lesným porastom a v dolnej časti prechádza lesný porast do suťovísk. Z kamenných útvarov v kaňone zaujme svojim tvarom 105 metrov vysoká Cukrová homoľa, ktorá bola vymodelovaná erozívnou činnosťou vody. Cukrová homoľa je najvyšší vežovitý skalný útvar na Slovensku.
Zádielska gorge
Zádielska dolina sa nachádza vo východnej časti Slovenského krasu hneď za malebnou a turistickou obcou Zádiel. Vytvoril ju Chotárny potok nazývaný aj ako Blatnica alebo Blatný potok v mohutných vápencových vrstvách. Tento potok tu vytvára aj malé vodopády a kaskády. Monumentálna krasová tiesňava je dlhá približne 3.3 km. Tiesňava je mestami len 10 m široká a jej vápencové steny dosahujú relatívnu výšku cez 310 m. Najväčším a najdlhším stupňovitým vodopádom je Veľká Zádielska kaskáda a miesto široké len 10 m sa volá Zádielska brána. Zádielská dolina je najhlbšiou tiesňavou na Slovensku a je orientovaná od severu na juh. V členitej tiesňave sú pozoruhodné bralá, kolmé steny a skalné útesy, ktoré sú pestré svojimi tvarmi, bizarnosťou a mohutnosťou. V jej horných častiach vidíme silne zvetrané a utvárajúce početné vežičky, medzi ktorými sa nachádzajú úžľabiny. Dolina je v horných častiach zarastená lesným porastom a v dolnej časti prechádza lesný porast do suťovísk. Z kamenných útvarov v kaňone zaujme svojim tvarom 105 metrov vysoká Cukrová homoľa, ktorá bola vymodelovaná erozívnou činnosťou vody. Cukrová homoľa je najvyšší vežovitý skalný útvar na Slovensku.
Jazerá
Uhornianské jazero nazývané aj ako jazero Úhorná sa nachádza štyri kilometre juhozápadne od obce Smolník a dva kilometre severovýchodne od obce Úhorná v doline Smolníckeho potoka. Jazero je 8 metrov hlboké, 4 ha veľké a bolo postavané z lomového kameňa, bez použitia stmelovacích hmôt. Pod jazerom je 35 m dlhá štôlňa. Jazero bolo vybudované na potoku Smolník v 18. storočí ako zásobáreň vody pre banské zariadenia. Jej úlohou bolo aj zachytávať dažďovú vodu z okolitých vrchov a tým zabrániť častým povodniam. Patrí k najstarším vodným stavbám na východnom Slovensku a vo Volovských vrchoch. Jazero a okolie ponúka možnosť rybolovu a užiť si môžete aj turistické a cykloturistické trasy do Volovských vrchov. Súčasťou jazera je bufet s lodenicou, kde si môžete požičať kajaky a bránice. Jazero je obkolesené horskými lesmi a je domovom vodných vtákov, rýb a rakov čo svedčí o čistote vody. V súčasnosti je rajom pre rybárov a tento revír je bohatý najmä na pstruhy, kapre a šťuky. Jazero je vhodné na kúpanie a rozsiahla vodná hladina jazera je ideálna na člnkovanie. Obklopujú ho zachované smrekové lesy so vzácnou zverou (jelene, diviaky, srnčia zver). Jazero je v správe Štátneho vodohospodárskeho podniku. Parkovisko je nestrážené a bez poplatku. Na jazere sa od roku 2009 každoročne organizuje „Tajch Tag“ – Deň jazera; spojený so súťažou družstiev vo varení gulášu. Pri jazere začína zelená turistická trasa, ktorá prechádza obcou Úhorná a končí v Krásnohorskom Podhradí a taktiež tadiaľ prechádzajú cyklotrasy (modrá a žltá). Stravovať sa môžu návštevníci v reštaurácií U Vodnára a v bufete Úhorná.
Jazero Úhorná
Uhornianské jazero nazývané aj ako jazero Úhorná sa nachádza štyri kilometre juhozápadne od obce Smolník a dva kilometre severovýchodne od obce Úhorná v doline Smolníckeho potoka. Jazero je 8 metrov hlboké, 4 ha veľké a bolo postavané z lomového kameňa, bez použitia stmelovacích hmôt. Pod jazerom je 35 m dlhá štôlňa. Jazero bolo vybudované na potoku Smolník v 18. storočí ako zásobáreň vody pre banské zariadenia. Jej úlohou bolo aj zachytávať dažďovú vodu z okolitých vrchov a tým zabrániť častým povodniam. Patrí k najstarším vodným stavbám na východnom Slovensku a vo Volovských vrchoch. Jazero a okolie ponúka možnosť rybolovu a užiť si môžete aj turistické a cykloturistické trasy do Volovských vrchov. Súčasťou jazera je bufet s lodenicou, kde si môžete požičať kajaky a bránice. Jazero je obkolesené horskými lesmi a je domovom vodných vtákov, rýb a rakov čo svedčí o čistote vody. V súčasnosti je rajom pre rybárov a tento revír je bohatý najmä na pstruhy, kapre a šťuky. Jazero je vhodné na kúpanie a rozsiahla vodná hladina jazera je ideálna na člnkovanie. Obklopujú ho zachované smrekové lesy so vzácnou zverou (jelene, diviaky, srnčia zver). Jazero je v správe Štátneho vodohospodárskeho podniku. Parkovisko je nestrážené a bez poplatku. Na jazere sa od roku 2009 každoročne organizuje „Tajch Tag“ – Deň jazera; spojený so súťažou družstiev vo varení gulášu. Pri jazere začína zelená turistická trasa, ktorá prechádza obcou Úhorná a končí v Krásnohorskom Podhradí a taktiež tadiaľ prechádzajú cyklotrasy (modrá a žltá). Stravovať sa môžu návštevníci v reštaurácií U Vodnára a v bufete Úhorná.
Ak neviete kam na krátku prechádzku Slovenským rajom, urobte si okruh. Vodná nádrž Palcmanská Maša vám prinesie príjemnú prechádzku, vhodnú aj pre rodinky s deťmi. Trasa je nenáročná, vhodná aj pre tých najmenších. Zaparkovať je ideálne hneď za drevenou bránou k Slovenskému raju. Odtiaľ sa vydajte ďalej po asfaltovej ceste.
Palcmanská Maša
Ak neviete kam na krátku prechádzku Slovenským rajom, urobte si okruh. Vodná nádrž Palcmanská Maša vám prinesie príjemnú prechádzku, vhodnú aj pre rodinky s deťmi. Trasa je nenáročná, vhodná aj pre tých najmenších. Zaparkovať je ideálne hneď za drevenou bránou k Slovenskému raju. Odtiaľ sa vydajte ďalej po asfaltovej ceste.
Park
Poľovnícky kaštieľ Andrássyovcov obklopuje jeden z najkrajších anglických parkov na Slovensku, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie historické záhrady sveta. V roku 1978 bol zapísaný do zoznamu svetových historických záhrad a tvorí rozlohou úžasných 81 ha. Anglický park v Betliari má do svojej záhadnosti zakomponovanú hravú, vzrušujúcu objavnosť. Za každým stromom, v každom zákutí objavíme niečo nové, prekvapivé. Tak ako aj kaštieľ, ktorý sa akoby náhodne vynorí spoza veľkého košatého stromu, vynárajú sa postupne pavilóny, cestičky a kaskády. Betliarsky park dáva a umocňuje pocit vznešenosti hostí, ktorí navštívia kaštieľ a na chvíľu sa ponoria do myšlienok, ktoré ich zanesú späť v čase o sto či dvesto rokov. Asi pred dvomi storočiami gróf Leopold Andrássy pozval na svoje panstvo významného záhradného architekta Henricha Nebiena, ktorý položil základy betliarského anglického - prírodného parku. Nebien patrí medzi významné osobnosti klasicistických a empírových záhrad, pôsobil aj Budapešti, kde vytvoril "Városliget" a v Dolnej Krupej u Brunswikovcov. Jeho nasledovníkom sa už v roku 1823 stal Jozef Bergman, ktorý navrhol vysoký kamenný vodopád pripomínajúci rímske antické akvadukty, pod ktorý umiestnil grottu (jaskyňu) pre ľadové medvede. Druhá polovica 19. storočia obohatila park o tri fontány. Najhonosnejšia s bazénom v podobe štvorlístka, umiestnená do francúzskej buxusovej výsadby sa nachádza pred kaštieľom, v jej strede je bronzová socha okrídlenej Psyché od neznámeho francúzskeho sochára. Ďalšie dve dostali miesto v severozápadnom priehľade parku a Andrássyovci ich využívali ako bazény na kúpanie. V Betliari sa stretneme aj s mnohými drobnými architektúrami, typickými pre parky konca 18. storočia a začiatkom 19. storočia. Okrem spomínaného vodopádu sa východne od kaštieľa nachádza tzv. Bosnia bar, miesto zábav aristokracie, postavený pravdepodobne v 18. storočí. Na jednej z cestičiek vedúcich cez rôzne parkové zákutia natrafí návštevník na malú okrúhlu kamennú stavbičku s kupolou. Hermesova studňa bola postavená pôvodne ako miesto na oddych a osvieženie po dlhých prechádzkach parkom a v jej interiéry je vybudovaná fontánka, ktorú pôvodne zdobilo súsošie Hermesa s delfínmi. Snáď najzaujímavejšou je slobodomurársky pavilón, postavený na sklonku 18. storočia Leopoldom Andrássym, členom slobodomurárskej lóže. Pavilón s polygonálnym pôdorysom zaujme predovšetkým svojimi netradičnými okennými otvormi v tvare hviezdy, či trojuholníka. Vo vnútri sú steny pokryté maľbou iluzívnej stĺpovej architektúry. Budovu obkolesuje malá vodná priekopa, okolo ktorej boli vysadené trojice stromov vyrastajúce z jedného kmeňa - symbolizujú súdržnosť slobodomurárov. Ďalšou zaujímavosťou je stĺp z vápenatého tufu vysoký 3,20 m zvaný Olympijský oheň. Park v minulosti poskytoval priestor pre rôzne športové aktivity, okrem jazdy na koni, či poľovačiek, to bol tenis a kriket, ktorý si grófi a ich návštevy rady zahrali. Na mieste tenisového kurtu však dnes nájdeme len zelenú lúku s tzv. čínskym pavilónom, kde sa odkladalo športové náčinie. Orient sa v parku prejavil v stavbe japonského mosta nad Krivým potokom, ktorý bol upravený do meandrov a členený početnými kaskádami. Nájdeme tu aj skutočne romantické zrúcaniny, či zverinec v podobe stredovekého hradu s vežičkou. Park postupne prechádza do lesa, bohatého na poľovnú zver a aj preto bol Betliar v 19. storočí a začiatkom 20. storočia hojne navštevovaný aristokraciou z celej Európy. Slávne Betliarske poľovačky na medvede sa stali častou témou súdobej tlače. Zaujímavosťou je aj liatinová socha rytiera Arpáda, vysoká 150 cm. Obraz parku dotvárajú aj vzácne cudzokrajné dreviny, či majestátne domáce duby a smreky. Najvzácnejšie stromy sú situované v bezprostrednej blízkosti kaštieľa, rastie tu najväčšia magnólia v strednej Európe, zelkova ostrolistá, katalpa, ginko dvojlaločné, či ľaliovník tulipánokvetý.
Betliarsky park
9/17 LesnáPoľovnícky kaštieľ Andrássyovcov obklopuje jeden z najkrajších anglických parkov na Slovensku, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie historické záhrady sveta. V roku 1978 bol zapísaný do zoznamu svetových historických záhrad a tvorí rozlohou úžasných 81 ha. Anglický park v Betliari má do svojej záhadnosti zakomponovanú hravú, vzrušujúcu objavnosť. Za každým stromom, v každom zákutí objavíme niečo nové, prekvapivé. Tak ako aj kaštieľ, ktorý sa akoby náhodne vynorí spoza veľkého košatého stromu, vynárajú sa postupne pavilóny, cestičky a kaskády. Betliarsky park dáva a umocňuje pocit vznešenosti hostí, ktorí navštívia kaštieľ a na chvíľu sa ponoria do myšlienok, ktoré ich zanesú späť v čase o sto či dvesto rokov. Asi pred dvomi storočiami gróf Leopold Andrássy pozval na svoje panstvo významného záhradného architekta Henricha Nebiena, ktorý položil základy betliarského anglického - prírodného parku. Nebien patrí medzi významné osobnosti klasicistických a empírových záhrad, pôsobil aj Budapešti, kde vytvoril "Városliget" a v Dolnej Krupej u Brunswikovcov. Jeho nasledovníkom sa už v roku 1823 stal Jozef Bergman, ktorý navrhol vysoký kamenný vodopád pripomínajúci rímske antické akvadukty, pod ktorý umiestnil grottu (jaskyňu) pre ľadové medvede. Druhá polovica 19. storočia obohatila park o tri fontány. Najhonosnejšia s bazénom v podobe štvorlístka, umiestnená do francúzskej buxusovej výsadby sa nachádza pred kaštieľom, v jej strede je bronzová socha okrídlenej Psyché od neznámeho francúzskeho sochára. Ďalšie dve dostali miesto v severozápadnom priehľade parku a Andrássyovci ich využívali ako bazény na kúpanie. V Betliari sa stretneme aj s mnohými drobnými architektúrami, typickými pre parky konca 18. storočia a začiatkom 19. storočia. Okrem spomínaného vodopádu sa východne od kaštieľa nachádza tzv. Bosnia bar, miesto zábav aristokracie, postavený pravdepodobne v 18. storočí. Na jednej z cestičiek vedúcich cez rôzne parkové zákutia natrafí návštevník na malú okrúhlu kamennú stavbičku s kupolou. Hermesova studňa bola postavená pôvodne ako miesto na oddych a osvieženie po dlhých prechádzkach parkom a v jej interiéry je vybudovaná fontánka, ktorú pôvodne zdobilo súsošie Hermesa s delfínmi. Snáď najzaujímavejšou je slobodomurársky pavilón, postavený na sklonku 18. storočia Leopoldom Andrássym, členom slobodomurárskej lóže. Pavilón s polygonálnym pôdorysom zaujme predovšetkým svojimi netradičnými okennými otvormi v tvare hviezdy, či trojuholníka. Vo vnútri sú steny pokryté maľbou iluzívnej stĺpovej architektúry. Budovu obkolesuje malá vodná priekopa, okolo ktorej boli vysadené trojice stromov vyrastajúce z jedného kmeňa - symbolizujú súdržnosť slobodomurárov. Ďalšou zaujímavosťou je stĺp z vápenatého tufu vysoký 3,20 m zvaný Olympijský oheň. Park v minulosti poskytoval priestor pre rôzne športové aktivity, okrem jazdy na koni, či poľovačiek, to bol tenis a kriket, ktorý si grófi a ich návštevy rady zahrali. Na mieste tenisového kurtu však dnes nájdeme len zelenú lúku s tzv. čínskym pavilónom, kde sa odkladalo športové náčinie. Orient sa v parku prejavil v stavbe japonského mosta nad Krivým potokom, ktorý bol upravený do meandrov a členený početnými kaskádami. Nájdeme tu aj skutočne romantické zrúcaniny, či zverinec v podobe stredovekého hradu s vežičkou. Park postupne prechádza do lesa, bohatého na poľovnú zver a aj preto bol Betliar v 19. storočí a začiatkom 20. storočia hojne navštevovaný aristokraciou z celej Európy. Slávne Betliarske poľovačky na medvede sa stali častou témou súdobej tlače. Zaujímavosťou je aj liatinová socha rytiera Arpáda, vysoká 150 cm. Obraz parku dotvárajú aj vzácne cudzokrajné dreviny, či majestátne domáce duby a smreky. Najvzácnejšie stromy sú situované v bezprostrednej blízkosti kaštieľa, rastie tu najväčšia magnólia v strednej Európe, zelkova ostrolistá, katalpa, ginko dvojlaločné, či ľaliovník tulipánokvetý.
Jaskyne, ľadnice, jamy
Zbojnícka jaskyňa sa nachádza v závere doliny Sokolieho potoka na hranici Silickej planiny a planiny Dolný vrch v Národnom parku Slovenský kras. V nadmorskej výške cca 350 m. n. m. a pod mohutnou Sokoľou skalou (450 m. n.m.) vyviera krasový pra¬meň nazývaná Sokolia vyvieračka, ktorá je výverom rieky Turňa. V jej blízkosti a v mohutnej stene Sokolej skaly (nazývaná aj Zbojnícka skala) sa nachádza impozantný vstup do jaskyne. Jaskyňa je súčasťou prírodnej rezervácie Sokolia skala, ktorá bola vyhlásená v roku 1981 o výmere 11,69 ha. Vstup do jaskyne je asi 7 metrov široký a 10 metrov vysoký. Za vchodom pokračuje približne 20 metrov vysoký a rozľahlý priestor. Vstupná časť končí závalom. Dĺžka vstupnej časti jaskyne je približne 40 metrov. Jaskyňa je zavalená od roku 1971, je ale dokázané, že bola osídlená ľudom bukovohorskej kultúry v neolite, tvorcami pilinskej a kyjatickej kultúry, ako aj v dobe slovanskej a v stredoveku. Vstupná časť jaskyne je chudobná na výzdobu. V minulosti slúžila táto jaskyňa aj ako častý úkryt vojenských zbehov a zbojníkov. Boli v nej objavené antropologické nálezy z dôb neolitu a z doby bronzovej a taktiež pozostatky kostí zvierat.
Turňa
Zbojnícka jaskyňa sa nachádza v závere doliny Sokolieho potoka na hranici Silickej planiny a planiny Dolný vrch v Národnom parku Slovenský kras. V nadmorskej výške cca 350 m. n. m. a pod mohutnou Sokoľou skalou (450 m. n.m.) vyviera krasový pra¬meň nazývaná Sokolia vyvieračka, ktorá je výverom rieky Turňa. V jej blízkosti a v mohutnej stene Sokolej skaly (nazývaná aj Zbojnícka skala) sa nachádza impozantný vstup do jaskyne. Jaskyňa je súčasťou prírodnej rezervácie Sokolia skala, ktorá bola vyhlásená v roku 1981 o výmere 11,69 ha. Vstup do jaskyne je asi 7 metrov široký a 10 metrov vysoký. Za vchodom pokračuje približne 20 metrov vysoký a rozľahlý priestor. Vstupná časť končí závalom. Dĺžka vstupnej časti jaskyne je približne 40 metrov. Jaskyňa je zavalená od roku 1971, je ale dokázané, že bola osídlená ľudom bukovohorskej kultúry v neolite, tvorcami pilinskej a kyjatickej kultúry, ako aj v dobe slovanskej a v stredoveku. Vstupná časť jaskyne je chudobná na výzdobu. V minulosti slúžila táto jaskyňa aj ako častý úkryt vojenských zbehov a zbojníkov. Boli v nej objavené antropologické nálezy z dôb neolitu a z doby bronzovej a taktiež pozostatky kostí zvierat.
Priepasť Zvonivá jama sa nachádza v strednej časti Plešivskej planiny v katastrálnom území obce Plešivec. Do priepasti prvýkrát vstúpili miestni obyvatelia v roku 1875 a neskôr v roku 1882. Prvý seriózny opis s mapou priepasti uskutočnili v roku 1925. Podrobne preskúmaná bola priepasť Zvonivá jama v roku 1957.V roku 1995 sa priepasť stala, spolu s ostatnými jaskyňami a priepasťami, súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Za národnú prírodnú rezerváciu bola vyhlásená v roku 1996. Ide o priepasťovitú jaskyňu, ktorá je vytvorená v masívnych svetlých organodetrických vápencoch stredného triasu. Hĺbka priepasti je 100,5 m. Podzemnú časť jaskyne tvorí puklinový priestor o rozmeroch – dĺžka 220, šírka 40 a výška 20 až 50 metrov. V podzemí sa nachádza obrovský dóm a obrovské zasintrované suťovisko vysoké okolo 10 m. Najvyšší sa volá Stĺp hrôzy a má výšku až 26 m. Vstup do priepasti má elipsovitý otvor so širokou okolo 4 metrov, ktorý je obohnaný dreveným oplotením a je voľne prístupný. Za oplotenie však návštevníkom nedoporučujeme prechádzať, pretože Zvonica je veľmi nebezpečná priepasť! Prechod oplotenia môže byť pre zvedavcov veľmi riskantný!
Zvonivá jama
Priepasť Zvonivá jama sa nachádza v strednej časti Plešivskej planiny v katastrálnom území obce Plešivec. Do priepasti prvýkrát vstúpili miestni obyvatelia v roku 1875 a neskôr v roku 1882. Prvý seriózny opis s mapou priepasti uskutočnili v roku 1925. Podrobne preskúmaná bola priepasť Zvonivá jama v roku 1957.V roku 1995 sa priepasť stala, spolu s ostatnými jaskyňami a priepasťami, súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Za národnú prírodnú rezerváciu bola vyhlásená v roku 1996. Ide o priepasťovitú jaskyňu, ktorá je vytvorená v masívnych svetlých organodetrických vápencoch stredného triasu. Hĺbka priepasti je 100,5 m. Podzemnú časť jaskyne tvorí puklinový priestor o rozmeroch – dĺžka 220, šírka 40 a výška 20 až 50 metrov. V podzemí sa nachádza obrovský dóm a obrovské zasintrované suťovisko vysoké okolo 10 m. Najvyšší sa volá Stĺp hrôzy a má výšku až 26 m. Vstup do priepasti má elipsovitý otvor so širokou okolo 4 metrov, ktorý je obohnaný dreveným oplotením a je voľne prístupný. Za oplotenie však návštevníkom nedoporučujeme prechádzať, pretože Zvonica je veľmi nebezpečná priepasť! Prechod oplotenia môže byť pre zvedavcov veľmi riskantný!
Baradla alebo Aggtelek-Baradla je podzemný krasový systém v severnom Maďarsku pri hraniciach so Slovenskom pri obci Aggtelek; je spojený na slovenskej strane s jaskyňou Domica. Celkovo bolo objavených asi 26 km jaskynných chodieb v triasových vápencoch. Podzemné priestory sú až 80 m vysoké. Z Domice priteká podzemná riečka Styx. Vykonávajú sa tu sa tu archeologické výskumy. Vznik jaskyne siaha 230 miliónov rokov dozadu, do obdobia skorého triasu, keď povrch prekrývalo more. Vápencové povrchy vo vode žijúcich zvierat, čo je pri mladších skalách dnes už viditeľné aj voľným okom, sa nahromadili a následne sa stuhnutím premenili na skalu. Ako nasledujúci krok, vďaka tektonickým pohybom, sa skaly popri prasklinách porozbíjali a v menšej-väčšej miere sa vyzdvihli a vytvorili vápencovité pohoria. Rozpúšťaním a brúsením pomocou vody, ktorá unikala medzi prasklinami skál, sa vytvorili pod povrchom dutiny, čiže jaskyne, ktoré sa na niektorých miestach premenili na široké chodby a rozsiahle miestnosti. Okázalými prvkami jaskynného systému sú stalagmity so svojou premenlivou formou a farbou. Ich tvorba je dlhý a komplikovaný proces. Cez praskliny vsakujúca sa voda prejdúc cez zónu povrchu naberie na seba oxid-uhličitý. Tento roztok cez otvory rozpúšťa vápenec zanechajúc čoraz väčšie dutiny v kameni. Kvapka vody berie so sebou roztopený vápenec, ktorý potom vo vzdušnom priestore jaskyne vyčnieva a tak sa z hora začína stavať vápenec. Kvapkajúca voda „stavia” aj zospodu pre vysoký obsah vápnika v kvapkách vody a tak sa vytvoria stojace aj vysiace kamene. Keď sa oba vzájomne dotknú, vytvorí sa stalagnátový stĺp. Najdlhší osvetlený úsek jaskyne Baradla je 2300 m dlhý. Túra vedie od vchodu jaskyne pri Vörös-jazero a končí pri východe Jósvafő , celkom približne 100 minútov potrebujeme k absolvovaniu trasy. Krásne kvaple, najväčší stalagmit krajiny , 19 m vysoká Šarkania hlava , najväčšia Sála obrov čaká návštevníkov s nezabudnuteľnými zážitkami. V prípade, že ste nerozhodný, ktorú z týchto dvoch sesterských jaskýň navštíviť, určite si nechajte poradiť od p. Juliusa Szabóa, ktorý napísal krátky blog, kde ohodnotil služby v okolí jaskýň, služby ponúkané jaskyňami a kultúrne a gurmánske vyžitia. https://tipnatrip.com/navstivit-domicu-alebo-radsej-jej-madarsku-cast-baradla/
Gua Baradla Aggtelek (Pintu Masuk)
Baradla alebo Aggtelek-Baradla je podzemný krasový systém v severnom Maďarsku pri hraniciach so Slovenskom pri obci Aggtelek; je spojený na slovenskej strane s jaskyňou Domica. Celkovo bolo objavených asi 26 km jaskynných chodieb v triasových vápencoch. Podzemné priestory sú až 80 m vysoké. Z Domice priteká podzemná riečka Styx. Vykonávajú sa tu sa tu archeologické výskumy. Vznik jaskyne siaha 230 miliónov rokov dozadu, do obdobia skorého triasu, keď povrch prekrývalo more. Vápencové povrchy vo vode žijúcich zvierat, čo je pri mladších skalách dnes už viditeľné aj voľným okom, sa nahromadili a následne sa stuhnutím premenili na skalu. Ako nasledujúci krok, vďaka tektonickým pohybom, sa skaly popri prasklinách porozbíjali a v menšej-väčšej miere sa vyzdvihli a vytvorili vápencovité pohoria. Rozpúšťaním a brúsením pomocou vody, ktorá unikala medzi prasklinami skál, sa vytvorili pod povrchom dutiny, čiže jaskyne, ktoré sa na niektorých miestach premenili na široké chodby a rozsiahle miestnosti. Okázalými prvkami jaskynného systému sú stalagmity so svojou premenlivou formou a farbou. Ich tvorba je dlhý a komplikovaný proces. Cez praskliny vsakujúca sa voda prejdúc cez zónu povrchu naberie na seba oxid-uhličitý. Tento roztok cez otvory rozpúšťa vápenec zanechajúc čoraz väčšie dutiny v kameni. Kvapka vody berie so sebou roztopený vápenec, ktorý potom vo vzdušnom priestore jaskyne vyčnieva a tak sa z hora začína stavať vápenec. Kvapkajúca voda „stavia” aj zospodu pre vysoký obsah vápnika v kvapkách vody a tak sa vytvoria stojace aj vysiace kamene. Keď sa oba vzájomne dotknú, vytvorí sa stalagnátový stĺp. Najdlhší osvetlený úsek jaskyne Baradla je 2300 m dlhý. Túra vedie od vchodu jaskyne pri Vörös-jazero a končí pri východe Jósvafő , celkom približne 100 minútov potrebujeme k absolvovaniu trasy. Krásne kvaple, najväčší stalagmit krajiny , 19 m vysoká Šarkania hlava , najväčšia Sála obrov čaká návštevníkov s nezabudnuteľnými zážitkami. V prípade, že ste nerozhodný, ktorú z týchto dvoch sesterských jaskýň navštíviť, určite si nechajte poradiť od p. Juliusa Szabóa, ktorý napísal krátky blog, kde ohodnotil služby v okolí jaskýň, služby ponúkané jaskyňami a kultúrne a gurmánske vyžitia. https://tipnatrip.com/navstivit-domicu-alebo-radsej-jej-madarsku-cast-baradla/
Domica je najznámejšou a najdlhšou jaskyňou národného parku Slovenský kras. Okrem významných geomorfologických hodnôt pozornosť púta najmä vzácnymi archeologickými nálezmi, bohatým výskytom sintrových štítov a bubnov, ako aj početným druhovým zastúpením netopierov. V rámci jaskýň Slovenského a Aggtelekského krasu je zaradená do Svetového prírodného dedičstva. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu pozdĺž tektonických porúch koróznou a eróznou činnosťou podzemných tokov domického potoka a menších prítokov, ktoré odvádzajú najmä vody stekajúce z nekrasovej časti povodia jaskyne. Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Chodby sú miestami zväčšené do dómov a siení. Chodba Styxu nadobúda charakter podzemného kaňonu s meandrami. Tri vývojové úrovne sú v relatívnom prenížení 8 až 12 m. Domica je prepojená s jaskyňou Čertova diera – spolu dosahujú dĺžku 5368 m. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km, z ktorého necelá 1/4 je na území Slovenskej republiky. Z bohatej sintrovej výplne sú pre jaskyňu Domica typické najmä štíty a bubny, kaskádové jazierka (Rímske kúpele, Plitvické jazierka), cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Teplota vzduchu v jaskyni je 10,2 až 11,4 °C, relatívna vlhkosť 95 až 98 %. Domica poskytla krátkodobý útulok najstarším neolitickým obyvateľom východného Slovenska, ktorí boli tvorcami kultúry s východnou lineárnou keramikou, tzv. gemerskej lineárnej keramiky. Osídlená však bola najmä neolitickými ľuďmi s bukovohorskou kultúrou. Neskôr pôvodný vchod do podzemia uzavrela sutina a jaskyňa sa stala nedostupnou. Jaskyňa Stará Domica bola už dávno známa. V roku 1926 z jej dna J. Majko prenikol priepasťou do rozsiahlych podzemných priestorov Domice, v ktorých sa našlo množstvo rozličných archeologických nálezov. Na viacerých miestach sa zistili kolové jamy obytných objektov a ohniská. Množstvo zrekonštruovaných nádob z črepov, ako aj terasovito odkopaný svah jemnej hliny na brehu Styxu so stopami odtlačkov kamenných nástrojov svedčí o výrobe keramiky. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, prsteň, ozdobená valcovitá obrúčka a udica reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zachovali sa i závesky z mušlí a zvieracích zubov. Z kamenných nástrojov sú zastúpené hladené sekerky, kliny a mlat s prevŕtaným otvorom i štiepané kamenné nástroje, nože a škrabadlá. Dôkazom výroby tkanín je nález otlačku hrubej tkaniny v hline, hlinené prasleny i zlomok kužeľovitého tkáčskeho závažia. Zadné časti jaskyne boli pravdepodobne posvätnými a kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Domica je jedným z najvýznamnejších nálezísk bukovohorskej kultúry na Slovensku. Klub Česko-slovenských turistov v roku 1930 vyrazil dolný vchod a v roku 1932 jaskyňu sprístupnil vrátane elektrického osvetlenia a prehradenia Styxu na podzemnú plavbu. Jaskyňou pretekajú iba občasné podzemné vodné toky. V čase intenzívnych búrok bola v minulosti viackrát katastrofálne zaplavená. Preto v jej okolí treba usmerňovať poľnohospodársku činnosť, aby sa zabránilo urýchlenému odtoku vody a erózii pôdy. Najzápadnejšiu časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorových závrtov, tvorí jaskyňa Čertova diera. Od vchodu podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu. Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v roku 1801. Predpokladané spojenie Domice s Čertovou dierou uskutočnil J. Majko v roku 1929. Jaskyňa sa nachádza na juhozápadnom okraji Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras, v blízkosti štátnych hraníc s Maďarskou republikou. Vchod do Domice je na južnom úpätí rovnomenného kopca v nadmorskej výške 339 m. Môžete ju nájsť asi 10 km juhovýchodne od Plešivca (obec medzi Rožňavou a Tornaľou), 2 km od štátnej hranice s Maďarskom. Parkovisko je bezprostredne pred vstupným areálom. Pri areáli sa nachádza náučný chodník, vnútri je nainštalovaná náučná expozícia.
Gua Domica
Domica je najznámejšou a najdlhšou jaskyňou národného parku Slovenský kras. Okrem významných geomorfologických hodnôt pozornosť púta najmä vzácnymi archeologickými nálezmi, bohatým výskytom sintrových štítov a bubnov, ako aj početným druhovým zastúpením netopierov. V rámci jaskýň Slovenského a Aggtelekského krasu je zaradená do Svetového prírodného dedičstva. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu pozdĺž tektonických porúch koróznou a eróznou činnosťou podzemných tokov domického potoka a menších prítokov, ktoré odvádzajú najmä vody stekajúce z nekrasovej časti povodia jaskyne. Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Chodby sú miestami zväčšené do dómov a siení. Chodba Styxu nadobúda charakter podzemného kaňonu s meandrami. Tri vývojové úrovne sú v relatívnom prenížení 8 až 12 m. Domica je prepojená s jaskyňou Čertova diera – spolu dosahujú dĺžku 5368 m. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km, z ktorého necelá 1/4 je na území Slovenskej republiky. Z bohatej sintrovej výplne sú pre jaskyňu Domica typické najmä štíty a bubny, kaskádové jazierka (Rímske kúpele, Plitvické jazierka), cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Teplota vzduchu v jaskyni je 10,2 až 11,4 °C, relatívna vlhkosť 95 až 98 %. Domica poskytla krátkodobý útulok najstarším neolitickým obyvateľom východného Slovenska, ktorí boli tvorcami kultúry s východnou lineárnou keramikou, tzv. gemerskej lineárnej keramiky. Osídlená však bola najmä neolitickými ľuďmi s bukovohorskou kultúrou. Neskôr pôvodný vchod do podzemia uzavrela sutina a jaskyňa sa stala nedostupnou. Jaskyňa Stará Domica bola už dávno známa. V roku 1926 z jej dna J. Majko prenikol priepasťou do rozsiahlych podzemných priestorov Domice, v ktorých sa našlo množstvo rozličných archeologických nálezov. Na viacerých miestach sa zistili kolové jamy obytných objektov a ohniská. Množstvo zrekonštruovaných nádob z črepov, ako aj terasovito odkopaný svah jemnej hliny na brehu Styxu so stopami odtlačkov kamenných nástrojov svedčí o výrobe keramiky. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, prsteň, ozdobená valcovitá obrúčka a udica reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zachovali sa i závesky z mušlí a zvieracích zubov. Z kamenných nástrojov sú zastúpené hladené sekerky, kliny a mlat s prevŕtaným otvorom i štiepané kamenné nástroje, nože a škrabadlá. Dôkazom výroby tkanín je nález otlačku hrubej tkaniny v hline, hlinené prasleny i zlomok kužeľovitého tkáčskeho závažia. Zadné časti jaskyne boli pravdepodobne posvätnými a kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Domica je jedným z najvýznamnejších nálezísk bukovohorskej kultúry na Slovensku. Klub Česko-slovenských turistov v roku 1930 vyrazil dolný vchod a v roku 1932 jaskyňu sprístupnil vrátane elektrického osvetlenia a prehradenia Styxu na podzemnú plavbu. Jaskyňou pretekajú iba občasné podzemné vodné toky. V čase intenzívnych búrok bola v minulosti viackrát katastrofálne zaplavená. Preto v jej okolí treba usmerňovať poľnohospodársku činnosť, aby sa zabránilo urýchlenému odtoku vody a erózii pôdy. Najzápadnejšiu časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorových závrtov, tvorí jaskyňa Čertova diera. Od vchodu podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu. Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v roku 1801. Predpokladané spojenie Domice s Čertovou dierou uskutočnil J. Majko v roku 1929. Jaskyňa sa nachádza na juhozápadnom okraji Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras, v blízkosti štátnych hraníc s Maďarskou republikou. Vchod do Domice je na južnom úpätí rovnomenného kopca v nadmorskej výške 339 m. Môžete ju nájsť asi 10 km juhovýchodne od Plešivca (obec medzi Rožňavou a Tornaľou), 2 km od štátnej hranice s Maďarskom. Parkovisko je bezprostredne pred vstupným areálom. Pri areáli sa nachádza náučný chodník, vnútri je nainštalovaná náučná expozícia.
Krásnohorská jaskyňa sa nachádza na severnom úpätí silickej planiny v národnom parku Slovenský kras, pri okraji Rožňavskej kotliny neďaleko obce Krásnohorská Dlhá Lúka. Známa je najmä mohutným kvapľom rožňavských jaskyniarov dosahujúcim výšku až 32,6 m, ako aj tajuplným podzemným riečiskom. Do jaskyne sa vchádza vyrazenou štôlňou, ktorej povrchový otvor je pri vyvieračke Buzgó ležiacej v nadmorskej výške 316 m. Jaskyňa je vytvorená v druhohorných strednotriasových sivých až tmavosivých gutensteinských dolomitoch a dolomitových vápencoch, jej zadná časť v svetlosivých steinalmských vápencoch silického príkrovu. Vznik podzemných priestorov podmienila najmä výrazná tektonická porucha, pozdĺž ktorej pôsobila korózna a erózna činnosť podzemného vodného toku. Tento sa na povrch dostáva vyvieračkou Buzgó, odkiaľ priteká do Čremošnej. Podzemný hydrologický systém sa začína v závrtoch pri studni Žedem na Silickej planine v nadmorskej výške 535 m a postupne priberá ďalšie vody infiltrujúce zo zrážok. Celková dĺžka jaskyne je 1355 m. Vodný tok v jaskyni v úseku od vyvieračky po Marikino jazero dosahuje dĺžku 520 m. Z tohto jazera vedie proti prítoku vody sifón, cez ktorý potápači prenikli do Zrúteného a Suťového dómu. Predpokladá sa, že odtiaľ pokračujú priestory ďalej, avšak nie sú zatiaľ známe. Hlavnú časť jaskyne tvorí kaňonovitá chodba, ktorá je na priečnych poruchách rozšírená do mohutných dómov vysokých až 45 m. Na podzemnom riečisku sú miestami prietokové jazerá. Severne od Marikinho jazera je bočný ľavostranný prítok vody, ktorý odvodňuje priľahlú západnú časť vodozbernej oblasti jaskyne. V bočnej západnej prítokovej vetve jaskyne sa vyskytuje bohatá sintrová výzdoba, z ktorej sú najhodnotnejšie rozmanité excentrické výrastky (heliktity). V pozoruhodnej podobe sa tu vytvorili aj zemné pyramídy. Teplota vzduchu v jaskyni je 9 °C, relatívna vlhkosť 98 %. Zo 4 druhov netopierov v jaskyni zimujú najmä Podkovár malý a Podkovár. Zo suchozemských bezstavovcov tu žijú Žižiavka jaskynná a troglofilná mnohonôžka. Z pavúkov možno na stenách jaskyne spozorovať troglofilného kosca Ischyropsalis manicata. V podzemnom toku sa hojne vyskytuje stygobiontný kôrovec nifargus jaskynný Niphargus tatrensis. Jaskyňu objavili v roku 1964 jaskyniari z Rožňavy znížením vody vo vyvieračke a následným rozšírením úzkej vstupnej chodby. Prieskum vyvieračky začal v roku 1954. V súčasnosti sa do jaskyne vchádza vyrazenou štôlňou, dlhou 120 m.
7 penduduk tempatan mengesyorkan
Krásnohorská jaskyňa
Krásnohorská jaskyňa sa nachádza na severnom úpätí silickej planiny v národnom parku Slovenský kras, pri okraji Rožňavskej kotliny neďaleko obce Krásnohorská Dlhá Lúka. Známa je najmä mohutným kvapľom rožňavských jaskyniarov dosahujúcim výšku až 32,6 m, ako aj tajuplným podzemným riečiskom. Do jaskyne sa vchádza vyrazenou štôlňou, ktorej povrchový otvor je pri vyvieračke Buzgó ležiacej v nadmorskej výške 316 m. Jaskyňa je vytvorená v druhohorných strednotriasových sivých až tmavosivých gutensteinských dolomitoch a dolomitových vápencoch, jej zadná časť v svetlosivých steinalmských vápencoch silického príkrovu. Vznik podzemných priestorov podmienila najmä výrazná tektonická porucha, pozdĺž ktorej pôsobila korózna a erózna činnosť podzemného vodného toku. Tento sa na povrch dostáva vyvieračkou Buzgó, odkiaľ priteká do Čremošnej. Podzemný hydrologický systém sa začína v závrtoch pri studni Žedem na Silickej planine v nadmorskej výške 535 m a postupne priberá ďalšie vody infiltrujúce zo zrážok. Celková dĺžka jaskyne je 1355 m. Vodný tok v jaskyni v úseku od vyvieračky po Marikino jazero dosahuje dĺžku 520 m. Z tohto jazera vedie proti prítoku vody sifón, cez ktorý potápači prenikli do Zrúteného a Suťového dómu. Predpokladá sa, že odtiaľ pokračujú priestory ďalej, avšak nie sú zatiaľ známe. Hlavnú časť jaskyne tvorí kaňonovitá chodba, ktorá je na priečnych poruchách rozšírená do mohutných dómov vysokých až 45 m. Na podzemnom riečisku sú miestami prietokové jazerá. Severne od Marikinho jazera je bočný ľavostranný prítok vody, ktorý odvodňuje priľahlú západnú časť vodozbernej oblasti jaskyne. V bočnej západnej prítokovej vetve jaskyne sa vyskytuje bohatá sintrová výzdoba, z ktorej sú najhodnotnejšie rozmanité excentrické výrastky (heliktity). V pozoruhodnej podobe sa tu vytvorili aj zemné pyramídy. Teplota vzduchu v jaskyni je 9 °C, relatívna vlhkosť 98 %. Zo 4 druhov netopierov v jaskyni zimujú najmä Podkovár malý a Podkovár. Zo suchozemských bezstavovcov tu žijú Žižiavka jaskynná a troglofilná mnohonôžka. Z pavúkov možno na stenách jaskyne spozorovať troglofilného kosca Ischyropsalis manicata. V podzemnom toku sa hojne vyskytuje stygobiontný kôrovec nifargus jaskynný Niphargus tatrensis. Jaskyňu objavili v roku 1964 jaskyniari z Rožňavy znížením vody vo vyvieračke a následným rozšírením úzkej vstupnej chodby. Prieskum vyvieračky začal v roku 1954. V súčasnosti sa do jaskyne vchádza vyrazenou štôlňou, dlhou 120 m.
Táto ľadnica je jedna z najvýznamnejších prírodných pozoruhodností Silickej planiny v Slovenskom krase. Nachádza sa 2 km západne od obce Silica. Ústie vstupnej korózno-rútivej priepasti je v nadmorskej výške 503 m. Dolné, prevažne horizontálne časti, vytvoril podzemný tok Čierneho potoka. Do archeologického dómu prenikol J. Majko v roku 1931. Pokračovanie podzemných priestorov pozdĺž Čierneho potoka objavili českí speleopotápači v roku 1988. Jaskyňa je dlhá 1100 m a hlboká 110 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vody Čierneho potoka zo silickej ľadnice tečú do Gombaseckej jaskyne. Horná priepasťovitá časť Silickej ľadnice je čiastočne zaľadnená. Po zarútení prechodu do dolných častí sa vytvoril uzavretý depresný priestor s kumuláciou studeného vzduchu a tvorbou ľadu. Je to najnižšie situovaná klasická ľadová jaskyňa do 50° severnej zemepisnej šírky mierneho klimatického pásma. V zimnom období sa v jaskyni zdržiavajú Netopier obyčajný a Podkovár malý, ojedinele aj vzácny Netopier riasnatý (Myotis nattereri). V silickej ľadnici sa prejavuje fenomén biologickej inverzie. Vďaka špecifickej mikroklíme sú tu vytvorené vhodné podmienky pre život chladnomilných lesných druhov rastlín a živočíchov, ktoré sú typické pre vyššie položené horské pásma. Z bezstavovcov sa tu vyskytuje niekoľko vzácnych endemických foriem troglofilných druhov chrobákov Duvalius bokori a Duvalius hungaricus, ktoré možno nájsť len na Silickej planine Slovenského krasu. Mnohonôžka Hylebainosoma tatranum je západokarpatským endemitom. Z pavúkov možno na stenách jaskyne spozorovať kosca Ischyropsalis manicata. Pred zaľadnením bola jaskyňa viackrát osídlená. Archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej a laténskej. Nájdené uhlíky z ohnísk poukazujú na možné mladopaleolitické osídlenie.
Silická ľadnica - parkovisko
Táto ľadnica je jedna z najvýznamnejších prírodných pozoruhodností Silickej planiny v Slovenskom krase. Nachádza sa 2 km západne od obce Silica. Ústie vstupnej korózno-rútivej priepasti je v nadmorskej výške 503 m. Dolné, prevažne horizontálne časti, vytvoril podzemný tok Čierneho potoka. Do archeologického dómu prenikol J. Majko v roku 1931. Pokračovanie podzemných priestorov pozdĺž Čierneho potoka objavili českí speleopotápači v roku 1988. Jaskyňa je dlhá 1100 m a hlboká 110 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vody Čierneho potoka zo silickej ľadnice tečú do Gombaseckej jaskyne. Horná priepasťovitá časť Silickej ľadnice je čiastočne zaľadnená. Po zarútení prechodu do dolných častí sa vytvoril uzavretý depresný priestor s kumuláciou studeného vzduchu a tvorbou ľadu. Je to najnižšie situovaná klasická ľadová jaskyňa do 50° severnej zemepisnej šírky mierneho klimatického pásma. V zimnom období sa v jaskyni zdržiavajú Netopier obyčajný a Podkovár malý, ojedinele aj vzácny Netopier riasnatý (Myotis nattereri). V silickej ľadnici sa prejavuje fenomén biologickej inverzie. Vďaka špecifickej mikroklíme sú tu vytvorené vhodné podmienky pre život chladnomilných lesných druhov rastlín a živočíchov, ktoré sú typické pre vyššie položené horské pásma. Z bezstavovcov sa tu vyskytuje niekoľko vzácnych endemických foriem troglofilných druhov chrobákov Duvalius bokori a Duvalius hungaricus, ktoré možno nájsť len na Silickej planine Slovenského krasu. Mnohonôžka Hylebainosoma tatranum je západokarpatským endemitom. Z pavúkov možno na stenách jaskyne spozorovať kosca Ischyropsalis manicata. Pred zaľadnením bola jaskyňa viackrát osídlená. Archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej a laténskej. Nájdené uhlíky z ohnísk poukazujú na možné mladopaleolitické osídlenie.
Ochtinská aragonitová jaskyňa predstavuje unikátny prírodný fenomén pútajúci pozornosť bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej výplne i svojráznym vznikom a vývojom podzemných priestorov. Vytvorená je v šošovke prvohorných spodnodevónskych kryštalických vápencov a ankeritov situovaných uprostred nekrasových hornín – fylitov. Prístupová štôlňa ústi do jaskyne v nadmorskej výške 642 m. Klinovité, nahor zužujúce sa chodby a siene sa vytvorili koróznou činnosťou zrážkovej vody, ktorá presakuje pozdĺž výrazných tektonických porúch. Tvarom odlišné, prevažne horizontálne chodby a siene sú medzi rovnobežnými tektonickými poruchami. Vznikli najmä koróznou činnosťou pomaly prúdiacej vody následkom miešania vôd rozdielnych teplôt a chemického zloženia, na čo poukazuje množstvo nepravidelných výklenkov a stropných kupol. Pozdĺž bývalej vodnej hladiny, ktorá poklesla a dlho stagnovala, sa vytvorili korózne zarovnané stropy (zrezali spodné časti stropných kupol) a bočné korózne zárezy na skalných stenách. V jaskyni sa zistili tri generácie aragonitu, ktoré sa tvoria z vodných roztokov s vysokým obsahom mangánu a železa v podmienkach stabilnej mikroklímy. Najstaršie sú mliečno zakalené obličkovité útvary a ich korodované zvyšky (datovaný vek 121- až 138-tisíc rokov) s čiastočne rekryštalizovaným aragonitom, miestami premeneným na kalcit. Najviac zastúpená je druhá generácia aragonitu, ktorý sa vyskytuje v podobe niekoľko dm dlhých ihlíc a zakrivených až špirálovitých heliktitov (datovaný vek 14-tisíc rokov). Tieto vytvárajú trsovité alebo kríčkovité útvary (vrátane tzv. železného kvetu), ktoré sú pre návštevníkov najatraktívnejšie. Aragonit druhej generácie stále dorastá, čím si udržuje bielu farbu a čistý vzhľad. Najmladšia generácia aragonitu, ktorý sa v súčasnosti tvorí na sedimentoch a železitých okroch, vytvára drobné vejáriky (veľké 2 až 4 mm, miestami i väčšie), ojedinele miniatúrne špirálovité útvary. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 7,2 až 7,8 °C, relatívna vlhkosť 92 až 97 %. K stabilizácii jaskynnej mikroklímy výrazne prispievajú železité okre (obsahujú 47 až 56 hm. % vody), pretože sú schopné vodnú paru uvoľňovať i pohlcovať. Jaskyňu náhodne objavili pracovníci východoslovenského rudného prieskumu M. Cangár a J. Prošek v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne. V roku 1955 si ju prezreli a v roku 1956 sa uskutočnili prieskumné sondovacie práce. Sprístupňovacie práce sa začali v roku 1966 razením prístupovej štôlne dlhej 145 m, ktorá umožnila jaskyňu otvoriť pre verejnosť v roku 1972. Dĺžka jej sprístupnenej časti je 230 m. Jaskyňa leží v Slovenskom Rudohorí západne od Rožňavy. K jaskyni sa dostanete odbočkou zo štátnej cesty medzi obcou Štítnik a mestom Jelšava na vrchu Hrádok (2 km). Parkovisko pre vozidlá je 300 m od jaskyne. Odtiaľ sa návštevníci dostanú peši po ceste s malým prevýšením do vstupného areálu jaskyne.
Gua Aragonit Ochtinská
Ochtinská aragonitová jaskyňa predstavuje unikátny prírodný fenomén pútajúci pozornosť bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej výplne i svojráznym vznikom a vývojom podzemných priestorov. Vytvorená je v šošovke prvohorných spodnodevónskych kryštalických vápencov a ankeritov situovaných uprostred nekrasových hornín – fylitov. Prístupová štôlňa ústi do jaskyne v nadmorskej výške 642 m. Klinovité, nahor zužujúce sa chodby a siene sa vytvorili koróznou činnosťou zrážkovej vody, ktorá presakuje pozdĺž výrazných tektonických porúch. Tvarom odlišné, prevažne horizontálne chodby a siene sú medzi rovnobežnými tektonickými poruchami. Vznikli najmä koróznou činnosťou pomaly prúdiacej vody následkom miešania vôd rozdielnych teplôt a chemického zloženia, na čo poukazuje množstvo nepravidelných výklenkov a stropných kupol. Pozdĺž bývalej vodnej hladiny, ktorá poklesla a dlho stagnovala, sa vytvorili korózne zarovnané stropy (zrezali spodné časti stropných kupol) a bočné korózne zárezy na skalných stenách. V jaskyni sa zistili tri generácie aragonitu, ktoré sa tvoria z vodných roztokov s vysokým obsahom mangánu a železa v podmienkach stabilnej mikroklímy. Najstaršie sú mliečno zakalené obličkovité útvary a ich korodované zvyšky (datovaný vek 121- až 138-tisíc rokov) s čiastočne rekryštalizovaným aragonitom, miestami premeneným na kalcit. Najviac zastúpená je druhá generácia aragonitu, ktorý sa vyskytuje v podobe niekoľko dm dlhých ihlíc a zakrivených až špirálovitých heliktitov (datovaný vek 14-tisíc rokov). Tieto vytvárajú trsovité alebo kríčkovité útvary (vrátane tzv. železného kvetu), ktoré sú pre návštevníkov najatraktívnejšie. Aragonit druhej generácie stále dorastá, čím si udržuje bielu farbu a čistý vzhľad. Najmladšia generácia aragonitu, ktorý sa v súčasnosti tvorí na sedimentoch a železitých okroch, vytvára drobné vejáriky (veľké 2 až 4 mm, miestami i väčšie), ojedinele miniatúrne špirálovité útvary. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 7,2 až 7,8 °C, relatívna vlhkosť 92 až 97 %. K stabilizácii jaskynnej mikroklímy výrazne prispievajú železité okre (obsahujú 47 až 56 hm. % vody), pretože sú schopné vodnú paru uvoľňovať i pohlcovať. Jaskyňu náhodne objavili pracovníci východoslovenského rudného prieskumu M. Cangár a J. Prošek v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne. V roku 1955 si ju prezreli a v roku 1956 sa uskutočnili prieskumné sondovacie práce. Sprístupňovacie práce sa začali v roku 1966 razením prístupovej štôlne dlhej 145 m, ktorá umožnila jaskyňu otvoriť pre verejnosť v roku 1972. Dĺžka jej sprístupnenej časti je 230 m. Jaskyňa leží v Slovenskom Rudohorí západne od Rožňavy. K jaskyni sa dostanete odbočkou zo štátnej cesty medzi obcou Štítnik a mestom Jelšava na vrchu Hrádok (2 km). Parkovisko pre vozidlá je 300 m od jaskyne. Odtiaľ sa návštevníci dostanú peši po ceste s malým prevýšením do vstupného areálu jaskyne.
Gombasecká jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne Národného parku Slovenský kras. Známa je najmä výskytom sintrových bŕk – tenkých trubicovitých stalaktitových útvarov. V rámci jaskýň Slovenského a Aggtelekského krasu je zaradená do svetového prírodného dedičstva. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch, tmavosivých gutensteinských vápencoch, svetlosivých vápencoch a dolomitických vápencoch pozdĺž tektonických porúch koróznou a eróznou činnosťou Čierneho potoka a jeho občasného prítoku z Mramorovej siene. Je súčasťou Silicko-gombaseckého podzemného hydrologického systému, do ktorého patrí i jaskyňa Silická ľadnica. Obe jaskyne oddeľuje doteraz neznámy úsek Čierneho potoka, ktorý na povrch vystupuje Čiernou vyvieračkou na úpätí planiny, 11 m nad údolnou nivou Slanej. Gombasecká jaskyňa predstavuje riečnu výverovú jaskyňu dlhú 1525 m. Dve poschodia pozostávajú z oválnych riečne modelovaných i puklinových chodieb, miestami rozšírených rútením do siení a dómov. Vyššie poschodie je 5 až 10 m nad aktívnym riečiskom Čierneho potoka, ktorý preteká spodnými časťami jaskyne. Suchú chodbu na hornom poschodí vytvorili vody, ktoré občasne vystupujú 10 m hlbokou studňou v Mramorovej sieni. Sintrové brčká dosahujú dĺžku až 3 m. Vyskytujú sa aj iné formy stalaktitov, stalagmitov a rôzne sintrové náteky a kôry. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 9,0 až 9,4 °C, relatívna vlhkosť 95 až 97 %. Pozoruhodný je nález mnohonôžky rodu Typhloiulus sp., ktorá dĺžkou tela 26 mm predstavuje doteraz najväčšieho troglobionta – pravého jaskynného živočícha slovenských jaskýň. Netopiere sa v jaskyni vyskytujú len ojedinele v jarnom období a z dôvodu poškodenia brčkovej výzdoby sú proti nim používané plašičky. V posledných rokoch sa vo vstupnej chodbe od jesene do jari zdržiavajú salamandry škvrnité. Jaskyňu objavili v roku 1951 dobrovoľní jaskyniari z Rožňavy (V. Rozložník, L. Herényi, Š. Roda, A. Abonyi, A. Rusňák, Š. Ivanec a i.) združení v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Do podzemných priestorov prenikli cez Čiernu vyvieračku za pomoci výkopových prác. Zásluhou L. Herényiho a jeho spolupracovníkov je jaskyňa sprístupnená od roku 1955. Od roku 1968 sa ako prvá jaskyňa na Slovensku využívala na speleoterapiu. Dĺžka sprístupnenej časti jaskyne je 285 m. Jaskyňa sa nachádza asi 10 km južne od Rožňavy, na ľavej strane kaňonu Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom. Parkovisko sa nachádza v bezprostrednej blízkosti jaskyne.
Gombasek Cave
Gombasecká jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne Národného parku Slovenský kras. Známa je najmä výskytom sintrových bŕk – tenkých trubicovitých stalaktitových útvarov. V rámci jaskýň Slovenského a Aggtelekského krasu je zaradená do svetového prírodného dedičstva. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch, tmavosivých gutensteinských vápencoch, svetlosivých vápencoch a dolomitických vápencoch pozdĺž tektonických porúch koróznou a eróznou činnosťou Čierneho potoka a jeho občasného prítoku z Mramorovej siene. Je súčasťou Silicko-gombaseckého podzemného hydrologického systému, do ktorého patrí i jaskyňa Silická ľadnica. Obe jaskyne oddeľuje doteraz neznámy úsek Čierneho potoka, ktorý na povrch vystupuje Čiernou vyvieračkou na úpätí planiny, 11 m nad údolnou nivou Slanej. Gombasecká jaskyňa predstavuje riečnu výverovú jaskyňu dlhú 1525 m. Dve poschodia pozostávajú z oválnych riečne modelovaných i puklinových chodieb, miestami rozšírených rútením do siení a dómov. Vyššie poschodie je 5 až 10 m nad aktívnym riečiskom Čierneho potoka, ktorý preteká spodnými časťami jaskyne. Suchú chodbu na hornom poschodí vytvorili vody, ktoré občasne vystupujú 10 m hlbokou studňou v Mramorovej sieni. Sintrové brčká dosahujú dĺžku až 3 m. Vyskytujú sa aj iné formy stalaktitov, stalagmitov a rôzne sintrové náteky a kôry. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 9,0 až 9,4 °C, relatívna vlhkosť 95 až 97 %. Pozoruhodný je nález mnohonôžky rodu Typhloiulus sp., ktorá dĺžkou tela 26 mm predstavuje doteraz najväčšieho troglobionta – pravého jaskynného živočícha slovenských jaskýň. Netopiere sa v jaskyni vyskytujú len ojedinele v jarnom období a z dôvodu poškodenia brčkovej výzdoby sú proti nim používané plašičky. V posledných rokoch sa vo vstupnej chodbe od jesene do jari zdržiavajú salamandry škvrnité. Jaskyňu objavili v roku 1951 dobrovoľní jaskyniari z Rožňavy (V. Rozložník, L. Herényi, Š. Roda, A. Abonyi, A. Rusňák, Š. Ivanec a i.) združení v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Do podzemných priestorov prenikli cez Čiernu vyvieračku za pomoci výkopových prác. Zásluhou L. Herényiho a jeho spolupracovníkov je jaskyňa sprístupnená od roku 1955. Od roku 1968 sa ako prvá jaskyňa na Slovensku využívala na speleoterapiu. Dĺžka sprístupnenej časti jaskyne je 285 m. Jaskyňa sa nachádza asi 10 km južne od Rožňavy, na ľavej strane kaňonu Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom. Parkovisko sa nachádza v bezprostrednej blízkosti jaskyne.
Dobšinská ľadová jaskyňa v Národnom parku Slovenský raj je skutočným krasovým unikátom medzi ľadovými jaskyňami. Je našou najväčšou ľadovou jaskyňou a prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Európe (od roku 1887). Nevšedný pohľad v jaskynných priestoroch ponúka nádherné spojenie obrovskej hmoty ľadu pod kamennými klenbami, na ktorej je v oblasti pred začiatkom leta asi centimetrový snehový srieň. Bohatá ľadová výplň sa v jaskyni vyskytuje v podobe podlahového ľadu, ľadopádov, ľadových stalagnitov a stĺpov. Táto jaskyňa sa nachádza v spišsko-gemerskom krase, v národnej prírodnej rezervácii Stratená a charakterom zaľadnenia patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne na svete. Ľadová výplň sa tu vyskytuje v rôznych formách a hrúbka ľadu na niektorých miestach presahuje 25m. Vchod do jaskyne je na severnom svahu vrchu Duča v nadmorskej výške 969 m, 130 m nad dnom doliny Hnilca.
K jaskyni je prístup z osady Dobšinská ľadová jaskyňa v Slovenskom raji medzi mestami Poprad a Rožňava. Na výstupovej trase, ktorej dĺžka je asi 1 km, sú umiestnené tabule náučného chodníka. Medzi parkoviskom v osade a vchodom do jaskyne je potrebné prekonať výškový rozdiel 130 m. Výstup k jaskyni trvá asi 25 min. Dĺžka prehliadky je 515 m. Priestory jaskyne od vstupného otvoru postupne klesajú, čo spolu so severnou orientáciou umožňuje v zimnom období klesanie studeného vzduchu a celkové podchladenie priestorov. Jaskyňa má niekoľko úchvatných častí, medzi ktoré patria zaľadnená Veľká a Malá sieň, Ruffínyho koridor a Zrútený dóm. Nezaľadnené časti sa nazývajú Kvapľova a Biela sieň, Suchý dom, Kvapľova pivnica a Peklo. Teplota vzduchu vo Veľkej sieni je od -3,8 do + 0,5 C. Z usmiateho slnečného dňa návštevník zíde len niekoľko desiatok metrov pod zemský povrch a ocitne sa v ľadovom kráľovstve chladu a dokonalých výtvorov rúk matky prírody. Zaujímavosťou jaskyne je skutočnosť, že do roku 1946 v nej bolo povolené korčuľovanie pre verejnosť počas celého roku. V 50-tich rokoch v nej ešte trénoval známy a úspešný československý krasokorčuliar Karol Divín a rota vojenských rýchlokorčuliarov. Prevýšenie a rozdiely teplôt medzi vonkajším prostredím a jaskyňou tvoria určitú záťaž na organizmus. Pred vstupom do jaskyne je potrebné si oddýchnuť, aby aklimatizácia v jaskyni prebehla bez problémov. Vhodné je teplejšie oblečenie a pevná obuv.
23 penduduk tempatan mengesyorkan
Gua Ais Dobšinská
Dobšinská ľadová jaskyňa v Národnom parku Slovenský raj je skutočným krasovým unikátom medzi ľadovými jaskyňami. Je našou najväčšou ľadovou jaskyňou a prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Európe (od roku 1887). Nevšedný pohľad v jaskynných priestoroch ponúka nádherné spojenie obrovskej hmoty ľadu pod kamennými klenbami, na ktorej je v oblasti pred začiatkom leta asi centimetrový snehový srieň. Bohatá ľadová výplň sa v jaskyni vyskytuje v podobe podlahového ľadu, ľadopádov, ľadových stalagnitov a stĺpov. Táto jaskyňa sa nachádza v spišsko-gemerskom krase, v národnej prírodnej rezervácii Stratená a charakterom zaľadnenia patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne na svete. Ľadová výplň sa tu vyskytuje v rôznych formách a hrúbka ľadu na niektorých miestach presahuje 25m. Vchod do jaskyne je na severnom svahu vrchu Duča v nadmorskej výške 969 m, 130 m nad dnom doliny Hnilca.
K jaskyni je prístup z osady Dobšinská ľadová jaskyňa v Slovenskom raji medzi mestami Poprad a Rožňava. Na výstupovej trase, ktorej dĺžka je asi 1 km, sú umiestnené tabule náučného chodníka. Medzi parkoviskom v osade a vchodom do jaskyne je potrebné prekonať výškový rozdiel 130 m. Výstup k jaskyni trvá asi 25 min. Dĺžka prehliadky je 515 m. Priestory jaskyne od vstupného otvoru postupne klesajú, čo spolu so severnou orientáciou umožňuje v zimnom období klesanie studeného vzduchu a celkové podchladenie priestorov. Jaskyňa má niekoľko úchvatných častí, medzi ktoré patria zaľadnená Veľká a Malá sieň, Ruffínyho koridor a Zrútený dóm. Nezaľadnené časti sa nazývajú Kvapľova a Biela sieň, Suchý dom, Kvapľova pivnica a Peklo. Teplota vzduchu vo Veľkej sieni je od -3,8 do + 0,5 C. Z usmiateho slnečného dňa návštevník zíde len niekoľko desiatok metrov pod zemský povrch a ocitne sa v ľadovom kráľovstve chladu a dokonalých výtvorov rúk matky prírody. Zaujímavosťou jaskyne je skutočnosť, že do roku 1946 v nej bolo povolené korčuľovanie pre verejnosť počas celého roku. V 50-tich rokoch v nej ešte trénoval známy a úspešný československý krasokorčuliar Karol Divín a rota vojenských rýchlokorčuliarov. Prevýšenie a rozdiely teplôt medzi vonkajším prostredím a jaskyňou tvoria určitú záťaž na organizmus. Pred vstupom do jaskyne je potrebné si oddýchnuť, aby aklimatizácia v jaskyni prebehla bez problémov. Vhodné je teplejšie oblečenie a pevná obuv.
Vodopády
V dedinke na východe Slovenska sa ukrýva hotový poklad. Priamo medzi rodinnými domami preteká jeden z najkrajších vodopádov, ktoré doma máme. Hrhovský vodopád sa môže pochváliť hneď niekoľkými naj. Je najväčším a zároveň najvýdatnejším vodopádom v Národnom parku Slovenský kras. Unikátna je aj jeho lokalita, 15 metrov vysoký prírodný úkaz nájdete priamo v historickom centre malej obce Hrhov, v blízkosti obývaných rodinných domov. Mnohí o tomto výnimočnom mieste ani netušia, aj napriek tomu, že sa nachádza na hlavnej trase z Rožňavy smerom do Košíc. Prekrásny vodopád je napájaný vyvieračkou Veľká hlava, známou aj ako Féj. Voda tu dosahuje výdatnosť až 866 litrov za sekundu a pri maximálnej výdatnosti dokonca až 1000 litrov za sekundu. Jedna z najvýdatnejších vyvieračiek v minulosti poháňala až štyri okolité mlyny, dnes zásobuje priľahlú dedinku pitnou vodou. Neustálym prietokom vyvieračka vytvorila až 16 metrov hrubú vrstvu travertínu a jeho vek sa odhaduje na neuveriteľných 5 000 rokov. Kedysi sa v tejto oblasti travertín vo veľkom dokonca aj ťažil a využíval ako stavebný materiál pre domy. Lokalita zaujala aj archeológov, objavili tu už viacero skamenelín i nálezov. Dostať sa k slovenskému unikátu nie je vôbec náročné, lokalitu vyhľadávajú nielen turisti, ale napríklad aj rodiny s malými deťmi či psičkári. Obec vychádza návštevníkom v ústrety a navigačné tabule vás dovedú priamo k miestu. Vstup tvorí brána s menšou oddychovou zónou a s výborným výhľadom na vodopád. Nad najvyšším bodom je vybudovaný kovový mostík, vďaka ktorému si návštevníci môžu vychutnať 15 metrov vysoké divadlo aj zhora.
Hrhovské waterfall
V dedinke na východe Slovenska sa ukrýva hotový poklad. Priamo medzi rodinnými domami preteká jeden z najkrajších vodopádov, ktoré doma máme. Hrhovský vodopád sa môže pochváliť hneď niekoľkými naj. Je najväčším a zároveň najvýdatnejším vodopádom v Národnom parku Slovenský kras. Unikátna je aj jeho lokalita, 15 metrov vysoký prírodný úkaz nájdete priamo v historickom centre malej obce Hrhov, v blízkosti obývaných rodinných domov. Mnohí o tomto výnimočnom mieste ani netušia, aj napriek tomu, že sa nachádza na hlavnej trase z Rožňavy smerom do Košíc. Prekrásny vodopád je napájaný vyvieračkou Veľká hlava, známou aj ako Féj. Voda tu dosahuje výdatnosť až 866 litrov za sekundu a pri maximálnej výdatnosti dokonca až 1000 litrov za sekundu. Jedna z najvýdatnejších vyvieračiek v minulosti poháňala až štyri okolité mlyny, dnes zásobuje priľahlú dedinku pitnou vodou. Neustálym prietokom vyvieračka vytvorila až 16 metrov hrubú vrstvu travertínu a jeho vek sa odhaduje na neuveriteľných 5 000 rokov. Kedysi sa v tejto oblasti travertín vo veľkom dokonca aj ťažil a využíval ako stavebný materiál pre domy. Lokalita zaujala aj archeológov, objavili tu už viacero skamenelín i nálezov. Dostať sa k slovenskému unikátu nie je vôbec náročné, lokalitu vyhľadávajú nielen turisti, ale napríklad aj rodiny s malými deťmi či psičkári. Obec vychádza návštevníkom v ústrety a navigačné tabule vás dovedú priamo k miestu. Vstup tvorí brána s menšou oddychovou zónou a s výborným výhľadom na vodopád. Nad najvyšším bodom je vybudovaný kovový mostík, vďaka ktorému si návštevníci môžu vychutnať 15 metrov vysoké divadlo aj zhora.
Hájske vodopády nazývané aj Vodopády Hlboký jarok sa nachádzajú v Hájskej doline (krasovej tiesňave) neďaleko cesty spájajúcej obce Háj a Hačava. Táto cesta bola postavená talianskymi vojakmi v roku 1912. Na vodopády na tejto asfaltovej ceste poukazujú tri smerovníky. Dĺžka Hájskej doliny a krasovej tiesňavy je približne 6,5 km. Dolina od seba oddeľuje dve najvýchodnejšie planiny Slovenského krasu a to Zádielsku planinu a Jasovskú planinu. Hájsky potok, ktorý preteká dolinou, vytvára v travertínových hrádzach na konci tiesňavy, v oblasti od Čertovho mosta sústavu perejí, kaskád a 10-tich vodopádov rôznej veľkosti. Šírka Čertovho mosta je len 10 metrov a má až 100 až 150 metrov vysoké skalné steny. Od pereje sa kaskáda líši tým, že prekonáva vyšší výškový rozdiel a od vodopádu tým, že má väčšiu dĺžku. Hájske vodopády nie sú len dielom prírody, ale aj dielom ľudských rúk, pretože sa v miestach Hájskej doliny nachádzali v minulosti malé travertínové bane a lomy. Travertín je druh vápenca, vznikajúceho vyzrážaním zo sladkovodných minerálnych, prípadne termálnych prameňov, ktorý sa využíva ako stavebný a obkladový kameň. Dĺžka Hájskeho potoka je približne 14 kilometrov a je ľavostranným prítokom rieky Turňa.
Pramení na rozhraní Slovenského krasu a Volovských vrchov (podcelok Pipitka) pod výhľadovým Jelením vrchom (947 m.n.m.) a Hačavským sedlom (814 m n. m.). Vodopády sú vysoké 1 až 7 metrov a ich výdatnosť sa odvíja od množstva zrážok. V zimnom období vodopády veľmi často zamŕzajú a vytvárajú ľadové steny a cencúle. Vznikajú tu tak nadchýnajúce diela vytvorené vodou a mrazom. Odporúčame absolvovať prechádzku lesom popri potoku. Aj keď prevýšenie medzi obcami je asi 400 metrov, cesta v smere na Hačavu je nenáročná, s miernym stúpaním. Do obce Háj sa dostanete odbočkou z obce Turňa nad Bodvou, ktorá sa nachádza na ceste I. triedy 16 (I/16) vedúcej v trase Zvolen – Lučenec – Rožňava – Košice.
Háj waterfalls
Hájske vodopády nazývané aj Vodopády Hlboký jarok sa nachádzajú v Hájskej doline (krasovej tiesňave) neďaleko cesty spájajúcej obce Háj a Hačava. Táto cesta bola postavená talianskymi vojakmi v roku 1912. Na vodopády na tejto asfaltovej ceste poukazujú tri smerovníky. Dĺžka Hájskej doliny a krasovej tiesňavy je približne 6,5 km. Dolina od seba oddeľuje dve najvýchodnejšie planiny Slovenského krasu a to Zádielsku planinu a Jasovskú planinu. Hájsky potok, ktorý preteká dolinou, vytvára v travertínových hrádzach na konci tiesňavy, v oblasti od Čertovho mosta sústavu perejí, kaskád a 10-tich vodopádov rôznej veľkosti. Šírka Čertovho mosta je len 10 metrov a má až 100 až 150 metrov vysoké skalné steny. Od pereje sa kaskáda líši tým, že prekonáva vyšší výškový rozdiel a od vodopádu tým, že má väčšiu dĺžku. Hájske vodopády nie sú len dielom prírody, ale aj dielom ľudských rúk, pretože sa v miestach Hájskej doliny nachádzali v minulosti malé travertínové bane a lomy. Travertín je druh vápenca, vznikajúceho vyzrážaním zo sladkovodných minerálnych, prípadne termálnych prameňov, ktorý sa využíva ako stavebný a obkladový kameň. Dĺžka Hájskeho potoka je približne 14 kilometrov a je ľavostranným prítokom rieky Turňa.
Pramení na rozhraní Slovenského krasu a Volovských vrchov (podcelok Pipitka) pod výhľadovým Jelením vrchom (947 m.n.m.) a Hačavským sedlom (814 m n. m.). Vodopády sú vysoké 1 až 7 metrov a ich výdatnosť sa odvíja od množstva zrážok. V zimnom období vodopády veľmi často zamŕzajú a vytvárajú ľadové steny a cencúle. Vznikajú tu tak nadchýnajúce diela vytvorené vodou a mrazom. Odporúčame absolvovať prechádzku lesom popri potoku. Aj keď prevýšenie medzi obcami je asi 400 metrov, cesta v smere na Hačavu je nenáročná, s miernym stúpaním. Do obce Háj sa dostanete odbočkou z obce Turňa nad Bodvou, ktorá sa nachádza na ceste I. triedy 16 (I/16) vedúcej v trase Zvolen – Lučenec – Rožňava – Košice.